Keďže Žena ma nemohla kojiť, Tristan miluje len krv a pri nej by som neprežila, ujala sa ma Rena. Krásnych šesť rokov mi bola matkou. Kŕmila ma a keď som sa naučila chodiť, ona ma naučila loviť. Rozdiel medzi mnou a ostatnými vlkolakmi bol, že ja som sa mohla premeniť, kedy som chcela. Oni sa menili len po západe slnka. Nechcem tým tvrdiť, že život medzi vlkmi bol ľahký. Dokazuje to aj prvá noc v ktorú ma prijali do svorky. Tento príbeh sa mi vôbec nerozpráva ľahko, veď to čo sa stalo, bolo pre ľudské štvorročné dieťa kruté. Ale pomaly, tento úsek môjho života sa začal takto:
Slnko zašlo za obzor a ja som vedela, že dnes je môj veľký deň. Deň na ktorý nikdy nezabudnem. Čo sa ešte len malo stať som očakávala s veľkým napätím. Dnes v noci sa oslávia moje štvrté ľudské narodeniny. Štyri roky medzi vlkmi, ktorí sa so mnou zatiaľ nestretávali. No dnes sa to zmení! Dnes ma príjmu medzi seba a už nebudem vĺčaťom- dieťaťom. Možno ako človek som bola dieťa, no ako vlčica som už bola dosť stará na to, aby som patrila do svorky. Mrak zakryl spln a ticho lesa prerušilo zavytie. Ticho som čupela v jaskyni a čakala. Dych sa mi zrýchľoval a ja som vedela, že už len chvíľu a zmením sa na vlčicu . A bolo to, moje prianie stať sa ňou sa naplnilo a ja som sa zmenila na bielu vlčicu s čiernou hviezdou na tyle. Otvor jaskyne stemnel a ku mne vykročila Rena. ,,Poď“ zavrčala na mňa a ja som sa s tichým cupitaním pohla za ňou. Keď som vystúpila z jaskyne, mesiac zasvietil priamo na mňa a vodca svorky Azrius sa zjavil vedľa mňa. Rena sa stiahla do polkruhu, ktorý vytvorila svorka pred jaskyňou. Chvela som sa, no nie strachom, ale očakávaním, čo sa bude diať ďalej. A viete, čo sa stalo? Lovila som. Lovila som s celou svorkou človeka a bolo to kruté. Keď som to už nevydržala, skryla som sa a vtedy som spoznala priateľa na život a na smrť. Aran bol synom Azriusa a bol odo mňa o dva ľudské roky starší. Keď nás potom našli, vyhlásili ma za nehodnú. No vďakabohu získala som si ich. Stala som sa najlepšou. Bola som najrýchlejšia, ako prvá som vždy chytila líšku, či zajaca a napokon aj človeka. To už som mala šesť rokov a získala som si srdcia väčšiny svorky. Mnohým som bola sympatická a j tým, že som odmietala zabiť nevinného človeka. Kým sa tak stalo, tak v tú noc v mesiaci pri splne, sme sa mi s Aranom vytratili. Sadli sme si vedľa seba na skalu a rozprávali sa. Niekedy som sa z rozmaru nepremenila a zostala som ako dieťa. Keď mi začala byť zima, zohrievala ma aronová srsť. Lenže to sa zmenilo asi mesiac po mojich šiestich narodeninách. Azrius priviedol muža, ktorý už na prvý pohľad šíril okolo seba zlo. Postavil ho pred svorku a povedal, že tento muž zabil moju matku. On zabil Renu. Moje zavrčanie: ,,je iba môj“ zastavil celú svorku a ja som poľovala. Hnala ma nenávisť a aj túžba pomstiť Renu – vlčicu, mne srdcu najbližšiu. Vyštvala som ho a hoci som ho mohla dostať už dávno, pohrávala som sa s ním. Svorka pobehovala okolo a sledovala nás. Keď som ho úplne unavila a on padol na zem, zmenila som sa na človeka. Šesť ročné dieťa pristúpilo k mužovi a vykričalo mu všetku bolesť srdca, že on zabil jeho matku. V tom som sa opäť premenila na vlčicu a zahryzla sa do mužovho hrdla. Prehryzla som mu tepnu a jeho teplá krv vystriekla. Moje zavitie plné zadosťučinenia sa ozvalo tichom noci a ja som v diaľke zbadala Arana. Možno neschvaľoval, čo som urobila, ale chápal ma. V papule som cítila po prvý krát chuť ľudskej krvi. Jediná myšlienka, ktorá mi preblesla hlavou ešte predtým, než som sa znovu zahryzla do mužovho krku bola, že nekončí zle. Od tej noci privádzal Azrius ľudí, ktorí ubližovali nielen svorke, ale aj ľudom okolo nich. Boli to vrahovia a ľudské trosky. A ja som lovila, pretože už som sama sebe mohla ospravedlniť tým, že nezabíjam ľudí, ktorí budú niekomu chýbať. Pamätám si každú minutú prežitú so svorkou. Dni, keď som ako dieťa behávala po lúkach a noci, ktoré som ako biely vlk s čiernou hviezdou na šiji trávila lovom zvierat a raz za mesiac pri splne už aj ľudí. Tých ľudí, ktorí chceli moju smrť, smrť mojich bratov a sestier. Naučila som sa zvyky svorky, reči vlkov a lovu koristi. Tiež som sa naučila ako odolať pachu krvi, neútočiť vždy, ako krotiť svoju vášeň. Dni plynuli a roky s míňali. Bol to krásny čas, ale prišiel deň odchodu. Žiadna rozlúčka, žiadne slzy, len prísaha na perách, že sa desať rokov nezmením na vlka sa o moju výchovu začala starať Žena. Nastúpila som do ľudských škôl, kde som sa učila čítať a písať ľudskou rečou. Naučila som sa počítať a trávila som voľné chvíle s mojimi rovesníkmi. Naučila som sa, aké je to byt človekom. Nebolo to ľahké, po desiatich rokoch byť medzi ľuďmi, no najťažšie boli pre mňa noci. Tužila som po čerstvom králikovi , či líške. Chcela som ako vlk ublížiť ľudom , ktorí ma ponižovali... No nemohla som. To bola ďalšia skúška v mojom živote. Život medzi ľuďmi nebol ľahký, deti sa mi smiali kvôli tetovaniu na šiji. Ešte pri kolíske mi tento znak- päťcipú hviezdu, dala ako talizman čarodejnica Taripa. Každá čarodejnica mala takéto tetovanie , dostala ho keď ukončila čarodejnícku školu. No ja som ho dostala už v kolíske . PREČO?? Tato otázka ma prenasledovala celých 20 rokov ľudského života. No v porovnaní s obyčajným smrteľníkom som toho prežívala oveľa viac. Letné prázdniny ľudí som trávila s Tristan na severe Rumunska. Tu pokračovalo ďalšie moje vzdelávanie. Cez deň som sa musela učiť zvyky upírov, zúčastňovať sa sabatoch s mojimi podriadenými, ktorí ma nenávideli. Nenávideli ale báli sa, balí sa Tristan, ktorá bola mojou matkou. Vedeli , že raz im budem vládnuť, len nechápali prečo nie som iba upír, prečo nežijem len na zámku, a prečo môžem cez deň behať po dedinách pod hradom. K tomu prispelo aj to, že som odmietala piť nevinnú krv. No sabaty sa mi páčili, až kým sa upírky nepostavili, nevzlietli a z okolia sa nezačali ozývať výkriky bolesti a zdesenia. Medzi tých pár príjemných spomienok patrí aj zoznámenie s najznámejším upírom všetkých čias – Draculom. Vtipné na tom zoznámení bolo to, že všetky upírky sa na jeho príchod starostlivo vyobliekali. Odložili obyčajné džínsy a obliekli si stredoveké čierne šaty prevažne s veľkými výstrihmi. A keď sám veľký Dracula dorazil v džínsach a tričku s obrázkom jednej z najznámejších chlapčenských skupín, nikto ho nespoznal. Ďalšou zábavnou vecou bolo to, že vôbec nebol taký veľký, nemyslím len vzrastovo, ale aj postavením. Veď predsa ja, keď dovŕšim plnoletosť stanem sa ich vládkyňou a aj on bude mojim podriadením. Keď sa posledný rok s ľuďmi chýlil ku koncu a ja som sa mala rozlúčiť zo Ženou, nevedela som kam pôjdem. V jeden slneční deň si po mňa prišla Taripa. Nepovedala ani slovo, chytila ma za ruku a ,,puk"! Nič len ticho vôkol nás a bieloba taká, že som musela zavrieť oči. Chlad mi prenikal až do špiku kosti a v hlave sa mi mihalo množstvo otázok: ,,ako som sa preboha ocitla na severnom pole?!" Taripa však neprevravela. Držiac ma stále za ruku ozvalo sa zrazu ,,puk" Púšť, horúčava až som mala pocit že zamdliem, no Taripina ruka ma pevne držala. V diaľke sa k nám hnala piesočná búrka a ja som len čakala kedy konečne začujem to ,,puk" no nič. Ticho a ja som sa prvý krát v živote začala báť. Smršť sa približovala a ja som stále čakala na puk no nič. Vydýchla som si pretože nás to obišlo. Búrka sa rozdelila a preletela okolo nás a zrazu ,,prásk"! A znova niekde inde. Tma ako v rohu, ale ja som v hĺbke duše zacítila pokoj. Niečo v mojom srdci sa zlomilo a ja som vedela, že som doma. Toto miesto je mojim domovom. Zažiarili svietniky a v strede izby sa ukázala veľká čierna kolíska s baldachýnom. Doma, konečne doma, pomyslela som si.
Pri čarodejniciach som sa naučila rôzne kúzla a zaklínadla. Musela som prísť na to, ako čerpať energiu z vecí okolo mňa. Všetky kúzla som vykonávala len pomocou mojich rúk. Musela som v nich sústrediť energiu a pomocou myšlienky vytvoriť kúzlo. Život medzi čarodejnicami nebol ničím výnimočným, ak neberiem do úvahy kúzla, ktoré som sa naučila. Celý ten čas však si čarodejnice okolo mňa šepkali, že ja som tá, ktorá sa má pokúsiť zjednotiť všetky národy. Hoci ľudia čarodejnice upaľovali, oni sa im snažili pomáhať. Keď si už Taripa myslela, že sa viac naučiť nemôžem, poslala ma preč. Niežeby ma vyháňala, ale povedala mi, že mám ísť svojou cestou. A tak som sa ja celý život snažila zjednotiť upírov, vlkolakov, čarodejníkov a ľudí. Vlkolaci dostali nové zákony, ktoré im zakazovali zabíjať ľudí. Keďže upíry by bez krvi neprežili, ich obete boli však vopred dohodnuté. Ľudia im z celého sveta z väzníc posielali trestancov odsúdených na smrť. Ak však napadli nevinného človeka, nesmeli ho uhryznúť viac ako raz, aj za to však boli trestaní. Najväčším vzbúrencom bol Dracula a mnoho upírov, ktorí sa k nemu pridali. No ľudia, ktorí som nevládla, ale mali vo mne rešpekt sa im postavili a premohli ich. Vzbura bola potlačená. Tak som vytvorila aké- také spolunažívanie rôznych národov. Nie je to ideálne, ja viem, ale viac som urobiť nedokázala.
Teraz stojím konča postieľky a pozerám na dieťa v ňom. Je to moje dieťa a už nemusí rozhodovať o svojom pohľade. Teraz tu stojím iba ja a ono po mne prevezme bremeno spojenia národov. Je princeznou vlkolakov, upírov a ľudí. A čarodejnice ho taktiež príjmu do učenia. Chúďa dieťa bude sa musieť snažiť dokončiť to, čo sa mne nepodarilo, no dúfam, že bude šťastné.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár