Láska zomiera posledná (časť 1.)

Sedel som na posteli v svojom byte, v slúchadlách mi hral Led Zeppelin a ja som rozmýšľal prečo. Prečo ma to tak zasiahlo, prečo ma to zasiahlo takého nepripraveného, takého naivného, takého hlúpučkého. Prečo láska vošla do môjho života a keď odišla ostala po nej iba krvavá stopa a jedna veľká diera. Diera ktorá sa už nikdy nezrastie.

Bol som bezradný, melanchólia prúdila v mojich žilách namiesto krvi a jediné na čo som sa zmohol bola retrospektíva môjho posledného vzťahu. Vzťahu ktorý mi toľko dal ... ale aj to koľko mi vzal, a to je najsmutnejšie.


Začalo to veľmi nevinne, ako vždy som bol obklopený kamarátkami. Je to zvláštne ... som chlap ako má byť, ale kamarátok mám vždy viac ako kamarátov. Vysvetľujem to tým že mám rád ženy a preto vyhľadávam ich spoločnosť.

V tento večer to bolo ale iné. Lokál ten istý, osadenstvo pri stole to isté, v pohároch pred nami to isté ale predsa to bolo akési iné, akési nové a nepoznané. Jedno z dievčat s najsmutnejšími očami aké som kedy videl si doviedlo svoju kamarátku, ktorú nik od stola nepoznal. Už keď prichádzala k stolu vedel som že toto dievča nieje také ako ostatné, vyzerala akoby ju nič neťažilo a medzi nás stroskotancov v oceáne života, lásky a kariéry by zapadla iba ťažko.

Už keď sa blížila k stolu nemohol som z nej odtrhnúť zrak. Dlhé čierne vlasy sa jemne dotýkali jej tváre, lemovali ju a padali jej na plecia a pokračovali až niekde pod lopatky. Veľké hnedé oči žiarili do priestoru ako parkovacie svetlá nejakého auta. Nos a pery za ktorých krivky by sa nehanbil ani Michelangelo Buonarroti. Vedel som si ju prestaviť ako vrcholné dielo nejakého starého neznámeho umelca, umelca ktorý po namaľovaní tohto obrazu zlomil štetec a paletu.

Prisadla si ku mne ... mohla si sadnúť hocikam pri stole ale sadla si ku mne, bez slova, bez nervozity, iba uprela na mňa parkovačky a ja som jej dovolil zaparkovať. Bez rozpakov začala konverzáciu.

-Ja som Alex a ty asi budeš ten blázon z reklamky.
-Hmm, blázon ... to sedí, reklamka tiež sedí takže to budem asi ja.

Zasmial som sa a prijal som podávanú ruku. Keď som pocítil na svojej dlani jemnú dlaň až tak prehnane ženskú a teplú. Keby len tušila čo spôsobila ale to nevedel nikto. Po dotyku tej jemnej ruky mi prebehli zimomriavky po celom tele.

S úsmevom sa spýtala.

-Takže ty si grafik???
-Ani nie ... ja zoberiem to čo spravili grafici a zmontujem to dohromady, tak aby to sedelo. Ale ovládam aj grafiku.
-To ako že by si ma vedel spraviť krajšou???

Uprene som sa na ňu pozrel a z úškrnom som odvetil.

-Dokonalosť nepotrebuje grafickú úpravu.

V načatom rozhovore sme pokračovali celý večer, preberali sme maličkosti, útrapy tohto sveta, náš obľúbený alkohol a jedlo. Spoločnosť stroskotancov sa začala pomaly rozpadať a keď pri stole ostalo už iba pár posledných stelesnení depresie zo života Alex povedala.

-Prediskutovali sme čo sa dalo, ak nechceme vyriešiť všetky svetové krízy a globálne problémy, mali by sme sa pobrať niekam inam. Akosi ma už unavuje prítomnosť týchto stroskotancov.

Dodala šeptom.

-Ak ti nevadí že odídeš z najväčším stroskotancom zo všetkých, môžeme vyraziť.

Opustili sme lokál, kráčali sme skorým ránom mestom, zakvačila sa do mňa a ja som niekde hlboko cítil že to tak má byť.

-Kde vlastne bývaš, ako pravý gentleman cítim povinnosť doviesť ťa až domov.

Spýtal som sa nevinne.

-Len tu kúsok odtiaľto.

Ukazovala na zhluk panelákov neďaleko mesta. Prešli sme tam bez problémov, bola jasná letná noc, bolo teplo, bolo mi prijemne. Scéna ako z filmu stojíme pred jej vchodom, tvár hrdinu sa približuje k tvári hviezdy filmu, nastáva bozk, režisér má všetko vymyslené, v pozadí vychádza slnko, bozk pokračuje, ženy v prvom rade už smrkajú do vreckovky záber sa zužuje a v tom celá táto chvíľka zmizne a už niesme ten dokonalý filmový pár ale dvaja ľudia ktorý po sebe túžia, túžia sa objavovať, túžia naplniť svoju prázdnu existenciu. Alex na mňa pozerala a bolo vidno že rozmýšľa.

-Nepôjdeš hore, dáme si kávu.

Odpoveď som mal nachystanú skôr ako sa otázka sformovala v jej hlave.

-Dneska nie, neber si to osobne veľmi rád by som šiel hore, ani si nevieš predstaviť ako ale dnes som moc vypil a musím do večera dokončiť ešte dve práce. Ale večer ti zavolám a niekam vybehneme napríklad na tú kávu.

Netušil som ako to zoberie, zobrala to dobre usmiala sa a odvetila.

-Budem čakať pri telefóne.

Pobozkal som ju, počkal som kým vôjde dnu a pomaly som smeroval domov. Šiel som pešo, urovnával som si v hlave udalosti večera, jej tvár som mal vypálenú v očnom pozadí, videl som ju všade, počul som jej hlas akoby bola stále som nou. Zastal som pred svojim vchodom, vyťahoval som kľúče z vrecka keď som si uvedomil.

-Do riti, ja blbec som si nevypýtal číslo.

Uľavil som si nahlas, keď sa za mnou ozval hlas na ktorý som myslel celú cestu domov a ktorý som chcel počuť.

-No ešte že si si to stihol uvedomiť a že ešte niesom taká ospalá aby som ťa nevládala sledovať.

Otočil som sa a stála tam, nebol to sen, bola to realita, krásna realita.

-Teraz už nemám to srdce nepozvať ťa hore, aj keď ma čakajú kvantá práce.

-Zobrala by som to osobne keby si ma tu teraz nechal stáť.

Povedala zo zmyselným úsmevom, ale bolo vidieť aká je unavená. Predsa len som býval na opačnom konci mesta. Vo výťahu sme sa bozkávali tak vášnivo že som si myslel že oblečenie na nás zhorí. Vošli sme do bytu, začala sa vyzliekať ja som sa zbavil časti zvrškov a povedal som jej.

-Ale najprv to kafíčko, môže byť???

Ľahla si na posteľ, roztiahla ruky, vyzerala ako svätica, na jej nahé telo dopadalo skoré slnko.

-Môže byť ale ponáhľaj sa s tým.

Netrpezlivo som pripravoval kávu, nechcel som ju nechať čakať moc dlho, veď za mnou bežala cez celé mesto. Vraciam sa do izby aj s kávou ktorá tak omamne vonia prebudením pozerám na tie nádherné krivky a vtedy mi došlo ... neponáhľal som sa dostatočne. Únava vyhrala nad týmto mladým krásnym telom ženy, odložil som kávu na zadanie reklamy pre firmu vyrábajúcu dáždniky, posunul som ju jemne aby sa neprebrala, prikryl som ju a nahý vkĺzol k nej do postele. Zaspal som ako malé dieťa, bolo mi krásne a s týmto krásnym stvorením v náručí som si veril tomu že prebudenie nasledujúceho dňa bude to najkrajšie aké som prežil za posledný rok. Bolo to krásne opojné a upokojujúce a v každom nádychu a výdychu ktorý sme spravili spolu som cítil život sám.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu