Všeobecné informácie 1.05

Piaty diel, ktorý sa snaží o nápravu niektorých bežne pomýlených domnienok.

1) Zem sa točí okolo Slnka a Mesiac okolo Zeme – toto je v istom ponímaní pravda, ale ľudia, čo to povedia, často netušia, že z akého pohľadu to berú. Tak si to teda rozoberieme pomaly a postupne. Najprv sa budeme venovať Mesiacu a Zemi. Pozorovateľ na Zemi vidí, že Mesiac sa pohybuje po oblohe. Vyzerá to tak, akoby sa okolo Zeme točil. Ak teda pozorovateľ na Zemi povie, že Mesiac sa točí okolo Zeme, má úplnú pravdu. Teraz si vezmime pozorovateľa na Mesiaci. On vidí, že Zem sa pohybuje po „oblohe“ Mesiaca. A vyzerá to preňho tak, že Zem sa točí okolo Mesiaca. Pozorovateľ na Mesiaci môže s pokojným svedomím prehlásiť, že Zem sa točí okolo Mesiaca. A bude mať úplnú pravdu. Ako je teda možné, že obaja pozorovatelia tvrdia (na prvý pohľad) úplne odlišné veci, a pritom obaja majú pravdu? Vtip je v tom, že pozorovatelia sú si navzájom rovnocenný a že (známe) fyzikálne zákony platia (do istej miery) rovnako na všetkých miestach. Uplatňuje sa tu rovnocennosť vzťažných sústav. Je to v tom istom zmysle, ako keď sa hovorí, že pre cestujúcich v aute sa nehýbe auto, ale svet okolo a pre okoloidúcich sa hýbe auto a svet okolo stojí. Príklad, aby to bolo pochopiteľné. Predstavme si, že stojíme na vlečke auta, ktoré sa hýbe povedzme 30 km/h. Pred nami je na šnúrke zavesená tenisová loptička, ktorá nás udrie povedzme do brucha (pričom si teraz odmyslíme existenciu tej šnúrky, na ktorej visí). Tak bolesť, ktorú pocítime, a efekt, ktorý bude mať náraz na tkanivá, budú úplne rovnaké, ako za situácie, keď my stojíme a niekto nám tú loptičku do brucha hodí s rýchlosťou tých 30 km/h. A kde je teda pravda o vzájomnom točení sa Mesiaca a Zeme. Nuž pravda je tam, že v skutočnosti sa netočí ani jeden okolo ani jedného. V skutočnosti sa obaja točia okolo spoločného ťažiska, ktoré je asi 1600 km pod povrchom Zeme. Lepšie povedané, ťažisko Zeme sa spolu s ťažiskom Mesiaca točia okolo spoločného ťažiska, ktoré je približne 1600 km pod zemským povrchom. Ani toto ale nie je tak celkom pravda, čo si ukážeme na príklade Zeme a Slnka. Tu tiež v akomsi vzdialenom priblížení platí, že sa točia okolo spoločného ťažiska. Lenže predsa obežná dráha Zeme nie je dokonalá kružnica, ale je to elipsa. Aspoň tak sme sa to učili na školách. A to sme sa učili veľmi zle. Lebo ono to nie je len tak, že „to je elipsa“. To je približná elipsa. V skutočnosti totiž treba brať všetkých hráčov, ktorý sa vo vzťahu Zem-Slnko nachádzajú. A to sú minimálne planéty našej Slnečnej sústavy. V skutočnosti žiadna planéta nemá preddefinovanú dráhu, po ktorej sa pohybuje. V každom jednom momente sa spočítava poloha všetkých, ich sily a smer týchto síl, ktoré vypočítajú polohy všetkých v nasledujúcom momente. A takto to ide každý ďalší moment. Ak toto všetko poznáme, vieme vypočítať polohu hociktorého z hráčov v hociktorom momente, či už v minulosti, alebo v budúcnosti (za predpokladu, že do hry nevstúpi ďalší, veľmi významný hráč). Ak toto ale spočítame, tak zistíme, že dráha Zeme voči Slnku nie je ani kružnica, ani elipsa, ale je to taká veľmi kľukatá čiara, ktorá behá medzi dvoma elipsami. Nuž a takto to je aj s Mesiacom a Zemou. Až na to, že v tomto priblížení môžeme zanedbať planéty (ale nie Slnko), pretože ich sily sú voči vzájomným silám medzi Mesiacom a Zemou príliš malé. Nuž tu sú tými ďalšími hráčmi rozloženie hmotnosti. A to sa mení napríklad kvôli prílivom a odlivom (ktorým práve Slnko pomáha). Takže aj Mesiac a Zem sa okolo seba netočia po dokonalých kružniciach ani po dokonalých elipsách, ale po akýchsi kľukatých elipsoidných dráhach. Teda konštatovanie, že Mesiac sa točí okolo Zeme, je v skutočnosti z istého uhľa pohľadu pravdivé, ale vyplýva to z nie celkom triviálnych vzťahov.

2) Dusíme sa lebo nemáme kyslík – v ponímaní bunky áno, v ponímaní pocitu nie. Pocit, že sa dusíme nemáme z toho, že by sme mali nedostatok kyslíka v krvi, ale kvôli tomu, že v nej máme priveľa oxidu uhličitého. Je to z toho dôvodu, že máme oveľa viac receptorov, ktoré monitorujú hladinu CO2, ako takých, ktoré monitorujú hladinu O2. Je to z toho dôvodu, že nedostatok O2 (hoci je veľmi nebezpečný) nie je taký častý ako prebytok CO2. A z veľkého množstva CO2 hrozí taká vec, ktorá sa volá že acidóza – to je príliš kyslá krv a to je veľmi nedobré pre orgány. Teda ešte raz a odborne, pocit dusenia sa je vyvolaný zvýšeným parciálnym tlakom CO2 v krvi a nie zníženým parciálnym tlakom O2. Aj keby sme mali dostatok O2 ale priveľa CO2, tak by sme mali pocit, že sa dusíme. A keby sme mali nedostatok O2 a normálnu hladinu CO2, tak by sme začali mať pocit dusenia sa až veľmi neskoro.

3) Doktori by už konečne mali začať rezať laserom – radšej by mohli stále rezať skalpelom. Ako áno, nehádam sa, že rezanie laserom je presné a že je veľmi užitočné. Napríklad taká laserová operácia očí je skvelá vec, ktorá by sa skalpelom robila veľmi ťažko. Ale bohužiaľ s lasermi a ľudským telom je to ošemetné. Totižto, laser nereže nejaké tkanivo preto, že by bol tak super ostrý a tenký. On reže tkanivo preto, pretože mu dáva energiu, ktorá trhá väzby. No ale energia sa zo svetla prijíma na základe vlnovej dĺžky. To znamená, že keď máme červený laser, tak ten bude rezať kožu vždy a nebude rezať svaly nikdy, je jedno akú intenzitu mu dáme (veľmi blbo povedané, ale to aby sme pochopili koncept). Teda niektoré tkanivá sa dajú rozrezať iba niektorými lasermi. No a niektoré lasery majú takú vlnovú dĺžku, že sú strašne presné (čím menšia vlnová dĺžka, tým tenší lúč sa dá vyrobiť). A toto je veľmi zlé, pretože tie lasery sú tak presné, že to tkanivo odrežú úplne dokonale. Teda nepoškodia tkanivo. No ale to tým pádom tkanivo „nevie“, že tam, kde teraz končí, končiť nemá. Teda nezačne rásť. A teda rana sa nebude hojiť. Preto je stále skalpel skvelý, pretože sa ním dá pomerne presne rezať, ale stále tkanivo poškodzuje, čím ho núti hojiť sa.

4) Baktérie a vírusy cestujú – cestujú, ale nie dobrovoľne. Teraz nemám na mysli baktérie, ktoré majú pohybový aparát (nakoľko takých nie je veľa), ale baktérie, ktoré napríklad napádajú dýchací systém. Jediný spôsob, akým bežné baktérie cestujú, je využívanie síl, ktoré na ne pôsobia. Teda baktérie maximálne tak padajú v smere tiažovej sily, alebo cestujú v potoku, alebo ich unáša vietor. Nie je to také, že „aha tam je Jožove hrdlo, tam chcem ísť“, ale ich pohyb je skôr dôsledkom náhody. Teda, keď nám spadne na zem chlieb, tak sa naň odspodu baktéria neprilepia, pretože chcú, ale preto, lebo dopad toho chleba ich zo zeme vyrazí nahor na ten chlieb. Ďalej, ak ten chlieb necháme dlhšie na zemi, tak baktérie sa tam môžu dostať tak, že sa proste budú pod tým chlebom množiť, že spravia také kopčeky, ktoré sa povrchu chleba dotknú, čím sa naň môžu prilepiť. Ale že by cielene chceli na ten chlieb cestovať sa povedať nedá.

5) Nikto nikdy nepozoroval evolúciu – pozoroval, len ľudia, čo toto tvrdia, často neprijímajú evolúciu za evolúciu. Totižto, rozlišujeme mikroevolúciu a makroevolúciu. Mikroevolúcia je v podstate veľmi malá zmena niekde v genetickej informácii, ktorá ešte nemusí znamenať nový živočíšny druh. Krásnym príkladom mikroevolúcie sú všetky plemená psov a mačiek. Každé plemeno psa je stále pes, hoci taký vlčiak sa poriadne líši od mopsa. Nič im to však nebráni mať spoločné potomstvo, ktorým bude zase iba pes. Neviem síce, ako dlho tu máme mopsov, avšak predpokladám, že pred 2000 rokmi sme ich ešte nemali. Teda mikroevolúcia je pomerne ľahko pozorovateľná. No a makroevolúcia, to je v podstate veľa mikroevolúcii za sebou. A toto pozorovať nie je také jednoduché. Avšak aj toto sa dá. Istá pani Diane Dodd to spravila s drosophilami (vínne mušky). Drosophily žijú veľmi krátko (max 50 dní, ale väčšinou okolo 10, pritom každých 10 dní kladú vajíčka) a rozmnožujú sa veľmi rýchlo. To dá možnosť rýchlemu striedaniu generácii. No a táto pani urobila to, že zobrala jednu populáciu drosophíl a rozdelila ju na dve polovice. Tieto polovice medzi sebou neprišli do kontaktu od oddelenia až do poslednej fázy experimentu. Kým boli populácie od seba oddelené, jedna bola živená maltózou a druhá škrobom. Ani škrob ani maltóza nie sú pre drozophily ideálnou stravou, preto trvalo niekoľko (3-4) mesiacov, kým sa začali v oboch nových populáciách liahnuť úplne zdravé a silné jedince. Takto sa nechali populácie množiť ešte niekoľko ďalších mesiacov. Na konci experimentu sa potom populácie spojili naspäť. Výsledkom bolo, že populácia, ktorá vyrastala na škrobe sa množila medzi sebou a populácia, ktorá vyrástla na maltóze sa tiež množila len medzi sebou. A to nebolo v dôsledku toho, že by nechceli, ale v dôsledku toho že nemohli. Pretože keď zobrali iba samičky z jednej populácie a dali ich k samčekom druhej populácie, proste sa nedelili. Jednoducho sa nedokázali navzájom oplodniť. Čiže v podstate vznikli nové druhy. A tieto druhy mali od seba ďalej, ako má kôň od somára.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu