Sedím v kresle,
v ruke vejár,
skrývam svoju tvár...
Sedím v kresle,
stále vejár,
Ešte minút pár.
Pamätáš si?
V zhluku hláv,
pekných dám a pánov,
zachytávam tvoj pohľad.
Už je neskoro.
Pamätáš si?
Odpiješ si z vína,
NIE!
To nie je moja vina,
podchádzaš ku mne,
ignorujem ťa,
je to veru drina...
Pamätáš si?
Zdravíš ma pohľadom,
ústami zvádzaš,
,,Pamätáš si?´´ riekneš.
A hneď tam - za rohom,
čaká ťa...ONA,
to čo jej dávaš,
je to čoho sa zriekneš,
Pamätáš si?
Ja...odkladám vejár.
Vstávam z kresla.
Moja ruka koná.
Ja a moja dlaň takú ti plesla,
že tvoj úsmev umiera - padá clona.
Pamätáš si!!!
Myslím,žeby bolo lepšie keby si bol mŕtvy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
basawell
5. 3.marca 2007 20:55
Veľmi pjekné.. ale čo tak skúsiť bez rýmu? Vieš, ja si vždy myslím, že rým sa musí podariť a nemôže byť účelový. Kto dbá nato, aby sa veci(verše) rýmovali, nedáva bacha na poéziu v básni. Ale inak, veľmi dobré a ja nechválim niečo, čo sa mi nepáči.
Napíš svoj komentár