V kabíne stojí nehybne kapitán a pozerá pred seba. Musí to byť celkom nuda, žiaden arogantný vodič sa mu netlačí na zadok, nebliká svetlami a nesnaží sa ho vytlačiť z jazdného prúdu. Po brehoch riek zvyčajne nekráčajú ženské nohy a žiaden pes sa nesnaží prebehnúť pred loďou. Jedine ryby mu skrížia cestu, no tie ignoruje a vlastne ani nevie, koľko ich počas plavby porazí.
Keď som bol malý chcel som byť námorník, na tej práci ma lákal pokoj ktorý sa mi vybavil, keď som si tú prácu predstavil. Ten relatívne jednoduchý spôsob obživy. Dnes ma napadne množstvo odriekania, ale nemusí to tak byť, nikdy som nebol na vode tak dlho. Tak som tam stál a sledoval čajky ako púšťajú malé bomby do vody. Pri múriku stáli ľudia a hádzali tým škriekajúcim tvorom kúsky niečoho. Čajky sa tešili, snažili sa zachytiť letiace kúsky. Keď sa im sústo zdalo tvrdé, pustili ho do vody k utopeným bombám, aby nasiaklo vodou.
Chcel som ísť ďalej no zrazu ku mne pristúpila žena. Pozrela mi do tváre a spýtala sa. Neviete ako sa dostanem do prístavu? Bola asi vykúpaná v parfume. Len pár kvapiek by stačilo, chcel som jej povedať, ale pýtala sa na iné.
Pôjdete stále vedľa rieky. Tade. Ukázal som jej cestu pohybom hlavy, lebo kým by som si vybral ruky z bundy, asi by už bola na ceste. Svižne sa vzďaľovala, zatiaľ čo proti prúdu sa ľadovou vodou drala loď. Odchádzal som preč od hukotu vody a škriekania vtákov. Preskakoval som cestou mláky a myslel na to, že ešte stále môžem byť akrobat.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár