Ďalší list.

Vrátil si sa.

Myslela som, že to nie je možné, že už si na mňa nespomenieš. Ale ty si sa vrátil. Z ničoho nič. 

Pozerala som na telefón a absolútne som nechápala, že mi fakt píšeš práve ty. Po tak dlhej dobe. Ok. 4 roky môžu byť dlhá doba, ale aj nemusia. Očividne mi ani 4 roky nestačili na to, aby som sa z teba spamätala. 

Pozval si ma na kávu. Najskôr som nechcela ísť, ale šla som, lebo som bola zvedavá, čo mi chceš povedať. Ako sa máš. Ako vyzeráš. Či si sa zmenil. 

Nezmenil. 

Stále si to ty. Ospravedlnil si sa a ja som bola hnusná. Je možné, že si to fakt zaslúžiš. Všetko, čo sa ti za tie 4 roky stalo. A je možné, že ma to aj na chvíľu potešilo. Že si padol na hubu. Na druhú stranu som hneď mala chuť objať ťa a povedať ti, že všetko bude dobré. 

Ani tebe vraj nestačili tie 4 roky. Nechápem čo sa to so mnou deje. Mám chuť sa vykašľať na celý svoj život a nasledovať ťa aj na kraj sveta. Áno, ešte stále. Asi som vadná. 

Mám pocit, že som úplne v pohode z toho,že si opäť v mojom živote. Mám pocit, akoby sa tie roky ani nestali. Že sme naviazali presne tam, kde sme skončili. Stále si máme čo povedať, bavíme sa na interných vtipoch, ktoré vznikli už veľmi dávno. 

Pribudli nám piesne. Do nášho playlistu. Piesne, ktoré ak znovu odídeš nebudem môcť počúvať, kým sa znovu neobjavíš. Pretože aj keď mi tvrdíš, že už neodídeš ak to tak nebudem chcieť, tak niekde vzadu v mojej mysli pípe červená kontrolka, že ťa znovu prestanem baviť a odídeš. Že znovu zmizneš bez slova a ja sa dostanem do ešte väčšej depresie než keď si odišiel prvý krát. 

Už ťa nechcem stratiť. A je to fakt divné, že aj keď sme na to mali toľko času,  ani jeden z nás sa z toho nedostal. To sme pritom neboli spolu tak dlho. Necelý rok. O to bol intenzívnejší. Milovala som ťa a ty si miloval mňa.

Možno za pár rokov...? Možno v inom živote...? Možno...? 

Vráť sa a už neodíď. Prosím.

 Záchod

3 0 1 0 1

Komentuj

2 komenty k blogu