Obvolávam ľudí, volám ich ku mne na oslavu. Za pár dní budem mať narodeniny.
Na facebooku zakladám udalosť "Narodeniny", pozývam asi 20 ľudí. Všetci sa tešia, prídu, precestujú kvôli mne stovky kilometrov, len preto, aby so mnou trávili čas a myslia si, že je to pre mňa dôležité.
Prídu, zabavia sa a odídu s dobrým pocitom.
Ale netušia, že pre mňa to vôbec tak dôležité nie je.
Aspoň som si to myslela.
Dnes.
Ubehol rok. Zmeny sú súčasť života. Je prirodzené, že sme sa meníme, formujeme, objavujeme a hľadáme sa. Hľadáme sa. Niektorí viac, niektorí menej. Iní zas až toľko, že majú pocit, že sa z toho zbláznili. Presne tak, ako ja.
Ubehol rok a ja sa pozerám do zrkadla. A hľadala som naozaj naozaj veľa. A aj som dospela k rôznym veciam. Pozerám sa a vidím tam človeka, ktorý pohŕda ľuďmi. Pohŕda kamarátmi, ľudskými vlastnosťami, pohŕdam vami. Pohŕdam aj sebou. Pohŕdam sebou aj zato, že píšem takýto prejav a pohŕdam sebou zato, akí ľudia to budú čítať. Pohŕdam tými ľuďmi.
Pozerám sa do zrkadla úplne bez emócií, lebo viem, že emócie nie sú na mieste pri hľadaní samého seba a svojho miesta. Nie je na mieste nič, čo by mohlo s nimi súvisieť. Myslím si, že plač nevyrieši nič, preto ani neexistuje vec, ktorá by ma mohla rozplakať. Neexistuje vec, pre ktorú by som skákala od radosti. Emócie sú len ilúzie pocitov, ktoré deformujú každý moment, ktorý by bol bez nich prežitý oveľa čistejšie a reálnejšie.
Pozerám sa na človeka, ktorý je presvedčený o tom, že v živote je najdôležitejšie chcieť viac, viac od každého nadýchnutia a vydýchnutia, myšlienky, túžby. Vedieť viac je najdôležitejšia hodnota.
Pozerám sa niečo, čo volám "ja" a páči sa mi to.
Dnes sa mi ale stalo niečo neočakávané.
Plač.
Dnes, keď sa znova blíži deň, ktorým som celý rok pohŕdala, pretože ja som presne taký človek, ktorý nepotrebuje oslavovať svoje narodeniny, pretože sa dokážem zaobísť aj bez tých citových prejavov, darčekov, objatí a bozkov, ktoré tento sviatok obnáša.
Dokonca sa dokážem aj zaobísť bez tých ľudí. Veď ich aj tak nemám rada.
...
A poviem vám ľudia. Presne taká je aj skutočnosť.
Aj sa bez toho zaobídem, pretože každý jeden z tých ľudí prestal existovať.
Ale ako sa ukázalo, tak nie pre mňa.
Toto, vyššie opísané niečo, čo volám "ja" prestalo existovať pre nich, pretože sa rozhodli tráviť čas s ľuďmi, ktoré s nimi budú zdielať ich zážitky, ktoré sú pre nich dôležité a nebudú nimi pohŕdať.
Najhoršie na tom je, že celý tento rok boli kroky nesprávnym smerom.
A kroky pred tým boli správne.
Rozbíjam toto zrkadlo.
Čaká ma dlhá cesta,
...radšej mi zatiaľ napíšte niečo o sebe...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
26. 12.decembra 2018 18:48
Ako sa ti darí meniť sa?
Napíš svoj komentár