S odporom sa naňho pozrela, znova a potom si hlavu oprela späť o zohnuté nohy a v duchu privolávala nech už to všetko konečne nechá tak a vypadne. Nech už serie na všetko, obzvlášť na ňu.
On tam však len tak stál a pozeral sa na jej telo, ktoré sa triaslo od bezmocnosti, čo ju ešte viac nasieralo. Vedela, že kam sa pohne ona, pohne sa aj on.
Sadol si pár centimetrov od nej, aby jej videl do očí, keď zdvihne hlavu.
,,Naozaj ma chceš raniť?” opýtal sa.
Neodpovedala. Voči takýmto štipancom na svedomí, ktoré mali vyvolať ľútosť už bola nejaký čas odolná.
,,Teraz viem, že mal môj otec pravdu.” Zdvihla hlavu, pozrel sa jej do očí, či vie, čo myslí. ,,Ženu treba krotiť celý život, vo chvíli, keď to prestaneš robiť, žena sa začne nudiť a potom všetko ničí ako tsunami.”
,,Čo tým chceš povedať?”
,,Že som ťa už dávno mal udrieť. Lebo si nevystatá, nič ti nie je dosť a nič si nevážiš.Mal som ťa nechať viac sa snažiť, o niečo viac o všetko čo máš bojovať, nebolo by pre teba také ľahké, teraz sa na to vykašľať.”
,,Teraz je to už jedno” odvrkla. Aj keby vo všetko videla, koľko námahy a snahy ju to stálo, aj tak by jej na tom už viac nezáležalo. Čo z toho, keď mám a môžem, keď nechcem? Pýtala sa sama seba po nociach, zatiaľ čo on pokojne spal, v domnení, že všetko, celý ich vystavaný život, všetko to jej a jeho je ich a je to skvelé.
Chcela sa len na všetko vykašlať a začať odznova. Nový byt, nové auto, nový účes, ale on jej zakaždým, keď chcela odísť stál v ceste. Čo je také ťažké pochopiť na tom, že už ho nemá rada? Všetky tie city dlhé mesiace, ktoré ju živili, boli zrazu málo.
Vysvetlila mu to veľmi ľahko, tak ako zo života odchádza šťastie, zdravie, radosť, tak odchádza aj láska. A teraz odišla.
A on to nechápal. Ani otrepaná fráza – To nie ty, to ja, ani tá nepomáhala.
,,Ja už fakt neviem, čo ešte chceš.” povedal zúfalo. ,,Vieš ako ťa milujem.”
,,Viem, kurva, viem.” Bude lepšie, keď budeš ticho, vravela si.
,,Snažím sa ti len povedať, že ťa potrebujem, vieš? A ty potrebuješ mňa.”
,,Nepotrebujem ťa.” vyviedla ho z omylu.
Keby našla aspoň jedno zmysluplné lebo, bolo by to ľahšie. Chcela, tak veľmi chcela dýchať niekde inde. Lenže na to, aby to povedala nahlas a aby on pochopil, že jej v ceste nemôže brániť, lebo tá cesta si ju žiada rovnako ako si ona žiada ju, to bolo príšerne sebecky málo.
Na chvíľu sa zamyslel, či sa spýtať, či chcieť vedieť odpoveď.
,,Čo má on čo nemám ja? Čo ti nemôžem dať?”
,,Neviem, ešte ho nepoznám.” Uveril jej. Ešte stále jej tak veľmi veril. Jediné, čomu neveril bolo, že by osoba, ktorá tu bola každý deň tak dlho, robila jeho život životom v pravom zmysle slova, by bez mihnutia oka odišla a zmierila sa s tým, že sa nebude vedľa neho zobúdzať. Tie rána miloval, aj keď netušil, koľko kritický nocí jej bezsennosti, keď hľadala možnosť a voľbu im predchádzalo.
Po líci jej zbehlo niekoľko sĺz, nie preto, že by musela odísť, ale preto, že chcela odísť s čistým štítom a bála sa, že to nebude také ľahké. Nemala záujem nechať po sebe otvorené rany, to ju väčšmi štvalo. Potom, čo po ňom hodila niekoľko vecí, včera aj dnes a povedala, nech sa nepribližuje, lebo k nemu necíti už nič, jedine tak odpor, že sa ju tam snaží udržať nasilu, ho už neohla vystáť ani v rovnakej miestnosti.
Postavil sa, že jej podá vreckovku. Kto suší ženám slzy, keď nie tí, ktorí ich milujú?
Vzápätí sa postavila, že odíde z kúpeľne a ukončí stý rozhovor, ktorý nikam neviedol. Bol len stratou nálady, pôvodcom roztraseného žalúdka, niekoľkých bezmocných sĺz, ktoré jej vždy rozmočili maskaru.
,,Aj tak utečiem.” prehodila, keď prechádzala von popri ňom.
,,Aj tak mi utečieš?” spýtal sa akoby nepočul dosť dobre. Zjavne upozorňoval na to, že ona neutečie, ona utečie jemu.
Otočila sa.
,,Áno. Zajtra alebo pozajtra, neviem.” Neutekala len pred ním, ale aj pred sebou, pred tým život, ktorý nemal žiadnu chybu, iba ak tú, že toto bolo to, čo už nechcela.
,,Raz sa budeš chcieť vrátiť a ja tu už možno nebudem!”
To jej však nevadilo, nič to pre ňu neznamenalo.
Všetko bude v poriadku.
Po pár pohároch na ňu zabudne, do chvíle, kým nebude stáť sama na ceste a nevedieť, kam ďalej. Vtedy mu zavolá, povie, že ho ešte stále miluje. Kiežby to nebola pravda. Hádam sa to nestane. Hádam sa nikdy nebude chcieť vrátiť a ľutovať, och Bože, veľakrát povedala, že už nechce niečo ľutovať.
Ale bolo jedno, či mu bude volať o mesiac, o dva. Dôležitý bol zajtrajšok, najmä to, aby bola niekde inde, lebo z toho, čo videla pred sebou dnes sa jej dvíhal žalúdok. Vedela, že je dosť silná, aby zmenila svoj život, hoci tu on stojí ako tieň a naďalej, tak ako to bolo medzi nimi od začiatku, je ochotný urobiť čokoľvek, aby ostala, pretože ju tak veľmi miluje. No veľmi nie je dosť, to časom pochopí aj on a potom, potom bude všetko v poriadku aj preňho.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár