Zase je tu jeseň. Oficiálne. Fasa. Kým mi pripomína moje najobľúbenejšie ročné obdobie – jar, ešte sa to celkom dá, no potom, keď všetky farby vyblednú o štyri stupne a chlad dokážem komentovať len slovami ,,Ci pana, v januári zdochnem zamrznutím.” ma chytí melancholicko-nostalgická nálada, teda skôr “nelada” ku ktorej sa pridá znásobená lenivosť a tak si pravdepodobne čas v mobile prestavím približne až tak o dva týždne. Zase.

Nie, nechytá ma depresia. No dobre, možno tak z trinástich percent. Napríklad vďaka Dušičkám, kedy si spomeniem(e) na blízkych aj neblízkych, ktorí tu nie sú, mohli byť a chýbajú. Nastáva u mňa opätovné uvedomenie si ľudskej pominuteľnosti. Jeden deň si tu a druhý… ktovie kde.

Ďalším faktorom sú blížiace sa Vianoce, ktoré príliš nemusím z niekoľkých osobných dôvodov a napríklad aj preto, že ich už bolo akurát dosť. Tieto budú moje dvadsiateprvé, ak počítam aj tie, ktoré som prežila ako niekoľkohodinový nový človek. Udalosť predtým, moje narodeniny ma desí ešte viac, pretože nenávidím že starnem. Možno by som sa mala v januári poobzerať po nejakom dobrom kréme proti vráskam, prípadne odstrániť zo svojho života všetky živli, ktoré mi ich spôsobujú. Zatiaľ to asi nie je také tragické, keďže sa skutočne do stavu starnutia vraj dostávame až vtedy, kedy väčšina našich funkcii bolí alebo nefunguje.

V hlave sa mi už teraz začína chystať Excelovská tabuľka s nadpisom Bilancia roku 2012, ktorej definíciou je, že ide o porovnanie plusov a mínusov tohto roka, skrátka si úprimne poviem, čo mi tento rok dal a čo vzal. Po minulé roky chytala táto bilancia emoidnosť. Tento rok to bolo niekedy o držku a zažila som pocity veľmi podobné tým, ktoré som mala počas mojej poslednej jazdy na húsenkovej dráhe. Hrču v hrdle, chcieť zastaviť, motýle v bruchu, tlaky v hlave, nechcieť zastaviť… Myslím ale, že mi nakoniec výjde kladný výsledok.

Napriek tomu však moje psychické rozpoloženie neúmerne ovplyvňujú externé teploty a najmä hmla. A tak som viac rozladená, viac spomínam a viac rozmýšľam, čo vôbec nie je zlé, pretože každý občas musí byť sám so sebou, trošku si podumkať a niekedy si aj trochu poplakať. A jeseň je na to najideálnejšia.

A tak pozivkávam pri Annie Hall – neobyčajnom filme o obyčajných veciach, bicyklujem v zateplených ponožkách, strany knihy Malý princ zapíjavam kakaom, statočne prekrmujem zvieratká vo Farmville, aby si urobili zásoby na zimu. Odolávam chuti hodiť ovládač do telky pri vianočných reklamách a radšej nasrane kušem do mrkvy. Púšťam si na Youtube videá s tancujúcimi, hovoriacimi a akrobatickými psami ako prevenciu proti depke. A v neposlednom rade naďalej plním úlohu butľavej vŕby, ktorú si každý viac všíma, keď už ostatným stromom popadali listy.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár