Zrazu sa pri nej objaví natešený pes, tancujúc ju obskakuje. Kúsok odbehne, no znova sa vráti akoby po dlhej dobe, lebo sa teší ešte viac. Odbehne znova k svojej majiteľke, ktorá sa zatiaľ viac priblížila, ešte raz pozrie na ňu a odchádza. Majiteľka sa usmieva. Trochu sa tiež usmiala a povedala si: Chcem psa.
Robo mi kúpil psa.
Prechádza sa ráno po ulici, oblečená v starších vyblednutých nemoderných veciach. Nedbalá. Pôsobí ako dievčatko so zápalkami, zostarnuté, no s rovnakými, hoci už menej žiariacimi iskričkami v očiach. Dievčatko, ktoré sa neteší, že dospelo. Poneviera sa. Pomalým krokom prechádza po ulici. Mohlo by sa zdať, že je donútená kráčať. A možno by sa mohlo zdať, že hľadá strom na ktorom sa obesí. Občas sa obzrie a zavolá na svojho psa, ak je príliš ďaleko. Nerozveselí ju, keď poslušne pribehne.
- Už ma nebaví, odnes ho preč.
Robo bez ďalších otázok vzal psa a odniesol ho preč.
Prechádza sa ráno po ulici, oblečená v starších vyblednutých nemoderných veciach. Nedbalá. Pôsobí ako dievčatko so zápalkami, zostarnuté, no s rovnakými, hoci už menej žiariacimi iskričkami v očiach. Dievčatko, ktoré sa neteší, že dospelo. Poneviera sa. Pomalým krokom prechádza po ulici. Mohlo by sa zdať, že je donútená kráčať. A možno by sa mohlo zdať, že hľadá strom na ktorom sa obesí. Oproti nej idú dve ženy, obe s kočíkmi, usmievajú sa a na niečom sa nahlas smejú. Prejdú okolo nej, na chvíľku utíchnu, usmejú sa na ňu. Otočí sa a nahliadne do kočíka.
Trochu sa usmiala a povedala si: Chcem dieťa.
Doma som Robovi povedala, že chcem, aby sme mali dieťa./span>
O tri týždne sme mali dve čiarky.
O týždeň som rozláma tehotenský test a keď ma Robo našiel plakať na zemi v kúpeľni, povedala som, že už to nechcem.
Robo vyhodil kyticu bielych ruží cez okno.
- Možno prichádzam o rozum. - povedala som mu.
Robo sa nezapriahol a nedal mi facku. Proste len odišiel.
Ahoj, len som ti chcela napísať, že…
Nechcela som gaučovku, ktorá je pohodlná.
Nechcela som jesť na Vianoce rybu a zemiakový šalát.
Nechcela som ruže, ktoré dostáva každá. Biele alebo červené. Nechcela som ruže, ktorí tam boli pre hocikoho.
Nemohol si mi doniesť trebárs margaréty a kakaové rezy?
A na Vianoce sme nemohli jesť palacinky?
Nemohli sme sedávať radšej len na jednom matraci, ktorí by bol aj posteľou aj stolom na jedenie a hranie kariet?
Spýtal si sa ma vôbec niekedy, či viem hrať karty?
A čo si myslím, že sa stane po smrti?
A prečo ťa nenapadlo, že by bolo fajn, keby si ma občas potiahol za vlasy, zobral mi vankúš a povedal nie?
A prečo si mi nikdy nič nenakreslil?
Hovoríš, že nevieš kresliť.
Vidíš?
O tomto to je.
O mesiac neskôr balila všetky svoje veci do krabíc. Robo sa len prizeral a rozmýšľal ako ju presvedčiť, že nemôže zahodiť všetko čo majú za sebou. Že sa vlastne nič nestalo. A že ak chce palacinky, hrať karty, vyhodiť gauč, kakaové rezy a margaréty, stačí povedať, donesie jej to, aj keď si myslí, že je to nápad hodný päťročného decka, chcieť jesť na Vianoce palacinky a že je úplne hlúpe vyhodiť gauč, keď stál toľko.
Prelepila poslednú krabicu a povedala, že ide.
- Čo tvoje veci?
- Nech si ich vezme kto chce.
- Dal som ti všetko. Urobím pre teba hocičo.
- Časom pochopíš, že keď dvoch ľudí obklopíš veľa druhmi hocičoho a všetkého už si nemôžeš dovoliť to, čo predtým a nie je už priestor ani čas na to, čo bolo na začiatku.
Robo sa zatváril nechápavo.
- Na milovanie. Na pohodu. Na bláznivé nápady. Na nezodpovednosť. Na jednoduché maličkosti. Na žitie.
Robo chcel niečo povedať, no nedovolila mu to.
- A to ja potrebujem. Lebo sa neviem usmievať. Tak naozaj.
A jeden vedel a druhý pochopil, že už sa to nedá vrátiť.
A obaja vedeli aká tenká je hranica medzi všetko a nič.
A odišla.
Inšpirácia:
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
writerka
21. 8.augusta 2013 22:09
preco sa tak velmi moc dokazem najst v tom co pises... a nie len v tomto blogu... dakujem, za to co pises...
Napíš svoj komentár