Nebo

„Dobrý deň, vitajte v nebi! Prosím, usaďte sa každý do svojho elektrického kresla!“

Konečne som otvorila oči. Odkedy ma schytila pod krk neviditeľná ruka, som ich mala zatvorené. A to už je riadne dlho! Vôbec netuším, čo sa so mnou za ten čas dialo, počula som len zvláštny šepot, ktorému som nerozumela. Viem, že pred mnohými rokmi ma zavesili na háčik, zapichnutý do kože na temene hlavy. Teraz sa háčik odtrhol a ja som spadla na zem. Vedľa mňa stálo čudné kovové kreslo s koženými remeňmi. Pozviechala som sa a sadla si doň. Bola som prekvapená z bolesti, ktorá mi prúdila hlavou, kolenami a celou ľavou stranou ešte stále môjho tela. Toľko rokov na háčiku nič a teraz toto! Prvý pocit po takej dlhej dobe... Bolesť a prekvapenie. Znie to strašne- akoby som žila ešte stále tam dole. A pritom som celkom otupená a neschopná odporu, zložitejších pocitov, ani ničoho iného. Dobre si to vymysleli.

Teraz okolo nás chodia nejakí muži v bielom a priväzujú nás koženými remeňmi o kreslá. Z čela im trčí dlhý biely skrutkovitý roh. Všetci majú modré oči. Tvária sa veľmi milo, usmievajú sa a upokojujúco nás tľapkajú po pleciach. Sedíme vedľa seba v radoch, vždy dvaja a dvaja oproti sebe. Ohúrene sa dívam na ženu, ktorá sedí oproti mne. Má ryšavé dlhé vlasy, svetlú pokožku a po celom tele pehy. Nemá na sebe nič oblečené. Pozriem sa na seba: ani ja! Žena oproti mne vyzerá dosť ospalo, hlava jej padá na hruď. Jednorožec ju priviaže, potľapká a prejde vedľa. Trochu sa preberá. Zaostruje na mňa pohľad a potom sa pozrie na seba. Asi tiež práve zistila, že je nahá. Odkiaľsi sa znova ozval hlas: „Teraz, keď ste všetci pripravení, môžeme začať. Želáme vám príjemný zážitok.“ Všetky šepotajúce hlasy stíchli. Čosi zabzučalo a vzápätí som pocítila energiu vnikajúcu do môjho tela. Nebola to však príjemná energia, ktorá vám dodá silu. Táto bola mocná a vše pohlcujúca, hýbala celým mojím telom, takže sa vlnilo ako v peristaltických vlnách, akoby chcelo zo seba niečo vypudiť. Začalo mi byť zle od žalúdka. Myslela som, že zo mňa každú chvíľu vyletí, lenže potom mi začalo neznesiteľne brnieť v mozgu a už som nebola schopná myslieť. Bolesť prúdila celým mojím telom, každým orgánom, každou bunkou, každučkým zelektrizovaným atómom. Trvalo to veky. A potom to prestalo. Úplne bez varovania. Ochabnuto som sedela vo svojom elektrickom kresle a chcela som zomrieť. Ale veď už si mŕtva, prebleslo mi hlavou.

Jednorožci nás znovu odviazali a odniesli do mäkučkých bielych postelí. Bolo v nich krásne...ako v nebi. Zavrela som oči a chystala sa zaspať. Čakala som, že hneď upadnem so oslobodzujúceho bezvedomého spánku, ale nešlo to. „Toto je už nebo?“ spýtal sa ktosi vedľa mňa. „Nie, hlupák, toto je očistec, nevidíš, čo s tebou robia? Najprv si musíš odtrpieť hriechy...“ povedal niekto z opačného konca. Tak teda očistec, pomyslela som si. To je čudné, privítali nás predsa v nebi! Ale nie, to sa mi určite len zdalo kvôli tým šepkajúcim hlasom...idem radšej počítať ovce-atlétky. jedna, druhá, tretia, štvrtá, piata, šiesta, ...stodvanásta, stotrinásta, ...sedemstodvadsiata siedma, ...osemtisícdeväťstodeväťdesiata deviata, ...nemá to zmysel. Nedá sa tu spať! Ani ostatní nemôžu, prehadzujú sa z boka na bok, z chrbta na brucho, z hlavy na päty...a nič.

Otvorili sa dvere a vošiel kŕdeľ operených mužov s obrovskými zobákmi. „Dobré ráno, ako sme sa vyspali?“ Obletujú nás a znášajú nám všetky možné dobroty. „Najedzte sa, potrebujete energiu.“ Vzala som si croissant, ale vôbec mi nechutilo, bola som príliš unavená. Ostatní vyzerali, že sú na tom rovnako. Raňajky netrvali príliš dlho. Operenci nás pozorne sledovali a keď videli, že to nemá zmysel, pobrali všetko jedlo a odniesli ho. Unavená a hladná som znovu padla do perín. „Ja chcem zomrieť,“ povedal niekto. „Už si mŕtvy...“

Vtáci sa vrátili a niesli kopu bielučkých plachiet. Rozprestreli ich a zabalili nás do nich, takže každý bol v batôžku. „Idú nás zaniesť našim novým rodičom...a potom, že deti nenosí bocian!“ zašepkal ktosi. Vtáci sa zatvárili pobavene, vzali nás do svojich veľkých bezpečných zobákov a vzlietli sme. Krásny pocit, letieť...v batôžku sa kolíšete a je vám tak príjemne...až zaspávate...aj ja zaspávam... žuch! Pristáli sme. Akurát, keď som zaspávala! To nie je fér! Aj ostatní vyzerajú nespokojne a rozčarovane. Žena s ryšavými vlasmi má už slzy na krajíčku. Rozbalia nás a my si až vtedy uvedomíme, že stojíme na brehu rozľahlého jazera. Okolo sú šedé kopce a po oblohe sa tiahnu tmavohnedé mraky. „Idete sa kúpať,“ oznámili nám operenci. Nedôverčivo pozeráme na hladinu jazera. Voda je celkom priezračná. „No poďme, šup-šup do vody!“ Opatrne si namočím nohu. Je to príjemný pocit, opäť cítiť vodu... hneď sa cítim menej vysušená. Vbehnem do jazera a ponáram sa, špliecham, čľapkám, pijem a vôbec, užívam si ten úžasný pocit. Ani studená, ani teplá...je prosto skvelá! Naširoko sa usmievam. Koža sa mi napína. Nechápem, ako je to možné? Vyjdem z vody a dívam sa na svoje ruky. Koža je napnutá na prasknutie. Vystrašene sa obzerám za ostatnými. Niektorí tiež stoja na brehu a vydesene pobehujú. Ich koža je popraskaná a stále sa zmenšuje. S mojou sa deje to isté! Bolestivo puká ako vajce, čo spadne z neveľkej výšky na zem. Medzery medzi ostrovmi kože na mojom tele sa zväčšujú a cítim aj najmenší záchvev vzduchu. To, čo z jedinej mojej vonkajšej ochrany zostalo, sa odlúplo a spadlo na zem. Zostala som bez kože. Breh jazera vyzeral strašidelne. Stovky červených ľudí sa tam hmýrilo a nikto nevedel, čo si počať a čo s ním bude. Bála som sa, vyzerali tak šialene... Náš zmätok ukončili operenci, ktorí nás pochytali a opäť zabalili do batôžkov. Leteli s nami naspäť. Znovu sa mi chcelo strašne spať, ale tento krát som aj zaspala. Spala som asi minútu, počas ktorej mi narástla nová koža, ako mi vysvetlil vták, čo ma niesol. Ospalo som žmúrila do jeho tváre. Prečo mi to všetko robia?

Vrátili sme sa. K operencom sa pridali aj malé chlpaté tety a široko sa usmievali. „Dnes pôjdeme na koncert. Trochu si oddýchnete. Je to predsa miesto vášho večného odpočinku. Chceme, aby ste sa tu cítili čo najlepšie.“ Bolo mi to už jedno. Horšie to už byť nemôže... Viedli nás dlhou širokou chodbou s mnohými dverami. Keby som mala trochu viac síl, rozmýšľala by som, čo je asi za nimi. Na konci chodby boli široké dvere otvorené dokorán, cez ne nás zaviedli do priestrannej miestnosti s vysokánskym stropom. Napriek vyčerpaniu som musela vykrútiť hlavu nahor, lebo to, čo som videla, bolo neuveriteľné. Takú krásu som v živote nevidela. Strop sa ligotal na strieborno a modro a občas na nás spúšťal prúdy chladivého dažďa. Steny boli obložené mnohými fotografiami a obrazmi a na všetkých boli výjavy zo života na zemi. Usmievali sa na nás odtiaľ aj rôzne mŕtve osobnosti spoločenskej či politickej scény. Zaujímalo by ma, či sú všetci v nebi. Chvíľu som hľadela na prekrásny horský vodopád, pri ktorom rástli žiarivé kvety a zacnelo sa mi za Zemou... Usadili ma do mäkkého čalúneného kresla. Teraz mám výhľad na pódium priamo predo mnou. Alebo lepšie povedané, na fialové závesy, čo ho zakrývajú. Ako tak pozerám, som na kraji piateho radu. Rady vpredu sú už všetky obsadené. Po krajoch miestnosti nahusto stoja zriadenci neba a s dychtivými tvárami hľadia na závesy. Zdá sa, že to bude dobrý koncert.

Keď už boli všetci usadení, zatrúbili fanfáry a opona sa slávnostne zdvihla. Na pódiu stáli štyri rady prekrásnych modrých a zelených žien, poniektoré mali štyri ruky, iné šesť a zvyšné len dve. Tých bolo najviac. „Ostatné dôležité vtelenia nespievajú na protest voči zavádzaniu tých nových elektrických kresiel,“ počula som zašepkať materinsky vyzerajúcu ženu jednému z nesmierne chlpatých mužov, na pohľad veľmi pripomínajúcich sysle. „Vážení prítomní! Dovoľte mi privítať vás na našom ďalšom koncerte, ktorý sme zorganizovali pre vašu, a teda i našu radosť,“ rýchlo som obrátila hlavu k vysokému žltému vteleniu so šiestimi rukami. Nedalo sa rozlíšiť, či ide o muža alebo ženu a predtým som ho tam nevidela. Muselo prísť len pred chvíľkou. „Sme radi, že vám môžeme predviesť čosi z nášho nádherného umenia. Pohodlne sa usaďte a počúvajte, pozerajte, no najmä cíťte.“ Vtelenia sa rozostúpili a niektoré začali vyťukávať na bubienky vo svojich rukách akýsi rytmus. Zdal sa mi veľmi zvláštny a známy...po chvíli som si uvedomila, že pulzuje každou bunkou mňa. Vtelenia začali tancovať. Hýbali sa naozaj ladne, ako by som to nedokázala ja, ani žiadny iný človek. Lenže potom začali spievať. Zhluk nesúrodých zvukov, škrekot, piskot a jačanie sa ozývalo po sále namiesto melodických tónov, ktoré sme všetci (a právom) očakávali. Tak ma to sklamalo, že som nemohla myslieť na nič iné. Chcela som, aby to čo najskôr skončilo, ale trápili ma ešte veľa hodín spevu, tanca a bizarných ľúbostných príbehov, ktoré predstavovali. Zriadencom neba sa to však očividne páčilo, v tvárach sa im zračilo šťastie a uvoľnenie. Nechápem, ako to môžu počúvať. Spev utíchol za neustáleho zvuku bubienkov a keď zmĺkli aj tie, povznesení opatrovatelia nás odviedli do postelí. „Porozmýšľajte nad tým, čo ste práve videli a počuli.“

Pche! Vraj porozmýšľajte! Ako keby som bola v tomto stave schopná myslieť! Nespala som, ani nepamätám a okrem toho, nemohla by som myslieť na nič príjemné. Ostatní si zrejme mysleli to isté (súdiac podľa ich znechutených tvárí). Stala sa však zvláštna vec: zaspala som. Po prvý krát, odkedy som tu, naozaj spím. To by asi nebolo nebo, keby to nemalo nejaký háčik, myslím si vo sne. Ale ocitám sa v mäkkej tráve, pofukuje ľahký vetrík a svieti na mňa sladké jarné slnko... chce sa mi od šťastia spievať...a potom to prišlo. Mravce. Najprv som si myslela, že ma len šteklia steblá trávy, ale začalo to štípať. Pozriem sa teda a čo nevidím? Malý biely mravec sa do mňa vytrvalo prehrýza. A ďalší! O chvíľu sú ich stovky a štípanie sa stáva neznesiteľným. Objavujú sa modré a zelené vtelenia a začínajú spievať. Žlté vtelenie stojí, plieska bičom o zem a škodoradostne sa usmieva. Toto nebo! Kto ho vymyslel? Všetko krásne musí pokaziť! Som prevŕtaná skrz-naskrz, vyzerám ako ľudská špongia. Modré vtelenie so šiestimi rukami a hviezdami v dlhých čiernych vlniacich sa vlasoch podišlo ku mne a s láskavým výrazom v očiach do mňa fúklo. Rozsypala som sa, zostala po mne len kôpka prachu. Na to som sa zobudila. Som celá spotená a rozrušená. Naozaj som sa zľakla, aj keď som vedela, že je to sen, po celý čas. Lenže tu si nikdy nemôžete byť ničím istí. Obzerám sa vôkol seba. Všetci spia. Zrazu sa ktosi prudko posadí na posteli- ryšavá žena. Zmätene a vyplašene sa obzerá vôkol seba. Aj jej sa čosi strašidelné snívalo. Chúďa. Znovu som zaspala, ale už sa mi nič nesnívalo. Chvalabohu.

Prišlo ráno a s ním aj naši opatrovatelia. Priniesli nám raňajky. Vrhli sme sa na ne ako pumy na korisť. Operenci sa na seba spokojne dívali. Jedlo bolo fantastické, nikdy som nič lepšie nejedla (možno aj preto, lebo som nejedla tak dlho). Po raňajkách nás odviedli opäť do tej nádhernej sály. „Správkyňa vám chce niečo povedať,“ vravia vtáci. Usadili sme sa a čakali. Opona sa zdvihla a my sme zbadali obrovské biele plátno. Zjavili sa na ňom titulky: „Spoločnosť Heaven production v spolupráci s Oddelením pre správu a archiváciu myšlienok + spomienok uvádza dokumentárny film Trápne momenty zo života mŕtvych.“ Šokovane som sa dívala, ako sa na plátne postupne zjavujú všetci, čo sedia v sále, prežívajúc najtrápnejšie chvíle svojho života. Tak som videla ženu s ryšavými vlasmi, ako ju spolu s kamarátkou pristihujú pri krádeži (mohli mať tak trinásť rokov) a blondiaka, sediaceho vedľa mňa, ako si pri nejakej oficiálnej príležitosti po návšteve WC zabudol zapnúť zips (nemal, chudák, spodnú bielizeň). A nie, zakrývam sa tričkom a snažím sa vysvetliť mojej mame, prečo v mojej posteli leží nahý muž! Najradšej by som sa prepadla! Film trvá dosť dlho (je nás tam veľa) a nie je vôbec príjemný... Zamestnanci neba sa opäť dobre bavia. „Chichi, tak toto som ešte nevidela,“ chichoce sa jedna fúzatá kyklópka. „Naozaj? To tu bolo už veľakrát...“ vraví jej susedka. „No možno, ale vieš, na správe lesov nám také nepúšťali...“ „Aha, jasné, zabudla som, prepáč...“

Konečne film skončil. Zamestnanci neba tlieskali a niektorí ľudia v kreslách nesmelo tiež. Na pódium vyšla vysoká blondína so žiarivými ružovými očami. Tlieskala a široko sa usmievala. „Vážení prítomní.“ Všetci stíchli. „Dovoľte, aby som vás čo najsrdečnejšie privítala u nás, v nebi. Som správkyňa všetkého. Budeme vás tu mučiť celú večnosť. Máme na to rôzne najmodernejšie prostriedky a náš kreatívny tím stále vymýšľa nové. Verím, že si to užijete čo najlepšie. Naši odborní pracovníci sa vždy snažia o čo najefektívnejšie využitie ľudských slabostí. Ak budete mať nejaký problém alebo nápad na vylepšenie, pokojne príďte za mnou. Určite to spolu preberieme a váš problém vyriešime. Želám vám príjemnú večnosť, strávenú u nás, plnú bolesti, zúfalstva a beznádeje.“ Opäť sa ozval nadšený potlesk.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu