Nie, nie som človek racionálnych rozmerov, duševných kvalít, zdravého životného štýlu a už vôbec nie silných vnútorných kamarátov. Tých duševne silných kamarátov. Takisto nie som človek objektívny, vzhladom na to že som si myslela že vnútornú silu po istých aj neistých udalostiach obsahujem. No očividne nie. Namiesto toho som zložená z usadeného nikotínu, spomienok a snov. Bohužial nenaplnitelných. Spomienok čarokrásnych, z mojej strany opakovania chcených no zo strany druhej očividne nie. Preto som chcela tieto spomienky vydýchnuť von a vdýchnuť nové,s inými. No moja, už vyprchaná, vnútorna sila mi to nedovoluje. Na tento oxidačný proces by som potrebovala spraviť zbohom tým spomienkam, tým pádom aj časti snov. Poprípadne o tom informovať aj druhú, až privelmi zúčastnenú stranu. Tu však prichádza do hry fakt, že neviem ako druhá strana vníma tu prvú(mňa). Tri týždne v prdeli ďaleko a spolu, verzus už tri mesiace od seba ale z časti možno aj spolu ale aspoň na tom istom kontinente. S občasným kontaktom a mojimi neustálymi túžbami. O ktorých však druhá strana informovaná nie je. Prečo? Lebo ja som človek zbabelý, a zo strachu že nebudú moji vnútorný kamaráti opätovaný sa radšej budem do nekonečna( netusím ako ešte dlho) trýzniť v tomto nevedomí. Pri tom východisko môže byť uskutočnené primitívnou aktivitou, opýtaním sa. Lenže tu hneď dochádza ku dvom komplikáciám. Táto konfrontácia by nebola možná v osobnom styku s druhou stranou, tým pádom ak príde k jej vyjadreniu a môjmu následnému zisteniu že opätovanie neprebieha, nemôžem sa k tomu dospelo zachovať a slobodne vyjadriť- dať facku a odísť. Tým pádom toto riešenie problému škrtám so svojho zoznamu. Ďalšou možnosťou je nechať veciam volný priebeh a nič neriešiť. Ale len tak nechať niečo sa samovolne vyvíjať sa asi nikomu z nás ešte velmi neosvedčilo, čiže toto fasa riešenie je tiež pasé. Potom ma už len napadá posledné. Čakanie na príležitosť stretnutia sa a vyriešenia situácie. Lenže to sa môže uskutočniť o mesiac, o rok, nikdy... A už len mesiac ďalšieho čakania, by mi spôsobil ďalšie rozpory medzi mojimi vnútornými kamarátmi. Poprípadne by ich to mohlo úplne zničiť tým pádom aj mňa. Ukončenie ani sama neviem čoho by mi spôsobilo strápnenie sa a následné olutovanie predošlých rozhodnutí. A volný priebeh? Ani svoje myšlienky nemôžem nechať bez dozoru len tak plynúť, nie to ešte priebeh toho niečoho sama neviem čoho.
Teším sa že nie som schopná rozhodnúť sa. Lebo toto rozhodnutie môžem olutovať a momentálne som si istá tým že by som to velmi olutovala. Priama otázka, no na to som momentálne privelmi zbabelá. Čiže môžem akurát čakať a trpieť. Ničiť sa spomienkami a dúfať v tie nové s druhou stranou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár