O chvíľu sa ocitla na okraji lesa.
Zaváhala.
Cítila akúsi posvätnosť.
Cítila že by nemala pokračovať v ceste.
No akýsi vnútorný hlas jej vravel že tú cestu vykonať musí.
Mala pocit akoby presne vedela čo bude ďalej.
Znovu zaváhala.
Nebolo ani leto ani zima.
Stromy teraz osvetlené svitom mesiaca vyzerali ako postriebrené.
Tušila že sú zrejme celý rok zelené.
Cítila ľahkosť.
Akoby ani nemala telo, len jej iné ľahšie ja akoby stratilo všetky pochybnosti.
Vykročila.
No nie nazad, ale vpred.
V dlhých bielych šatách šitých na mieru, prešívaných smaragdovou niťou.
Od lesa privial jemný vánok, a jej tmavohnedé vlasy po pás sa zavlnili.
Mámil ju, ...
volal, ... pooď
Tak jemnúčko a tichúčko ako len vánok vie, a zároveň dosť nahlas aby ho počula.
Bez slov kráčala dalej, akoby ju už mal vo svojej moci.
Možno ju malo prekvapiť že les nie je temný a plný tieňov ako by čakala.
Striebristý svit mesiaca sa jej postaral o lepšie osvetlenie ako vo dne.
Kráčala ako námesačná, až prišla na čistinku skrytú v lese.A zaliatu mesačným svitom.
Obzerala sa dokola.
Nebola tu, ale predsa jej čosi vravelo že to tu pozná.
Akoby tu bola len to bolo neskutočne dávno.
Zrazu hromový hlas ozval sa.
Ako sa opovažuješ rušiť posvätnosť tohto lesa v túto posvätnú hodinu? ! !
Cítila akúsi zvláštnu previnilosť so zvedavosťou zistiť kto to reve.
Ani nepípla. Čakala.
Strhla sa na šuchot listov pred sebou.
Z lesa sa vynoril majestátny biely kôň.
Alebo sa jej to len zdalo?
Vypol sa v celej svojej kráse pred ňou.
Nebolo pochýb.
Bol to on.
Majestátny biely jednorožec.
Akého mohla vídať leda tak vo svojich snoch.
Zrazu bol tu.
Užasnuto naňho hľadela.
Neverila že by ten hromový hlas mohol patriť tejto úžasnej bytosti.
AKO SA OPOVAŽUJEŠ? VSTÚPIŤ SEM? BEZ POZVANIA A EšTE K TOMU NEČISTÁ?
zahrmel znovu a ona sa zahambila.
Netušila prečo sem liezla.
Nemala odpoveď. Len naňho nadalej hľadela.
Potom bez slova odišla.
Dúfala však že sa ešte stretnú.
Veď chcela odpoveď, ...
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár