Slizké osobnosti chcejúce sa dostať do mojej priazne, na ktoré sa cez neskutočnú nechuť musím usmievať. Byť služkou, údel pracujúcich, ma núti stále sa utiekať k poháru toho zatuchnutého vína, ktoré v skutočnosti nikomu nechutí ale tvárme sa tak, veď sme vyberaná sorta. Už neviem či masku nosím ja alebo oni. Možno sa tiež len utiekajú k poháru z vyčerpávajúceho neplnenia si svojich dávnych predstáv. Už neviem či to oni alebo ja sa snažím žiť.
Kolobeh oberajúci ma o energiu mi berie zároveň aj vášeň. Som správne? a kde by som správne bola? a zas som vlastne pri tej istej otázke...prehováram sama seba, že som spokojná? alebo som?... cítim sa tak v dnoch voľna lenže kedy to voľno je? Keď ho mám nedokážem si sadnúť, ľahnúť a oddychovať. Zavaľuje ma povinnosť i keď sa tomu vraví pracovný pokoj. Sranda je, že hľadaný pokoj som našla, paradoxne, nie tam, kde som si myslela, že sa nachádza ale pri ňom...
Ale je to pokoj? Čo má spoločné slovo pokoj a spokojnosť? Môžeš pocitovať pokoj len keď je s tým spojená spokojnosť? Myslím, že je dôležité nájsť svoju spokojnosť, spokojnosť so sebou samým a len tak nájdem pokoj.
Môj pokoj je teraz tu: pri hluku ničnehovoriacich, pri svetle kde sa nie je kam skryť, pri popole plávajúcom vo víne, pri nádychu a výdychu krúžiaceho dechtu ale vo svojej bubline. Len dokedy...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
sechs
14. 11.novembra 2014 00:12
Hm.
Napíš svoj komentár