Kde si aby som ti mohla povedať, čo všetko sa mi deje a ako ubieha môj život. Kde si keď potrebujem tvoju teplú hruď a paže aby si ma pevne privinuli k sebe. Kde je tvoja tvár, ktorá mi po zavretí očí prinavracia úsmev. Tá tvár, ktorú keď zbadám tak mám chuť skákať a utekať, lietať ako vták vysoko, vysoko nad všetkým tým, čo tu skutočne je. A kde si aby som ťa mohla ja držať hore?
Nevládzem už chodiť. Moje nohy strácajú svoju silu. Silu nosiť to mladé vitálne telo so zjazvenou a modrinavou dušou. Chcem niesť hlavu hore a nepozerať sa neustále pod nohy aby som nezakopla. A pritom paradoxne zakopnem aj keď sa pozerám. Keď sa nepozorne pozerám. Nepozorne hľadím ako kladiem jednu nohu pred druhú a pritom za týmto obrazom beží úplne iný film. Nie je krutá možnosť žiť dva životy? Život pred a za očami. Prečo odcudzujeme ľudí, ktorí sa rozhodli žiť len jeden život, ten za očami, keď máme tú možnosť. Alebo niekto povedal, že nie? A pritom ho žijeme všetci. Všetci pokritci. A aby krivých pohľadov nebolo dosť zatvorme ich všetkých s jedným zaživotom do jednej budovy. Vraj blázni. TO MY SME BLÁZNI!
No a teraz mi povedz kde si keď ani toto nemám komu povedať. Kde si, ty blázon, aby sme mohli bláznieť spoločne. Naozaj ma nebaví písať listy niekomu kto má tú tvár, ktorú v skutočnosti vlastne ani nepoznám. Písať listy nikomu. Hold, je to môj zaživot prenášaný cez písmená do predživota.
Viem ale, že keď (a ak) príde deň keď uvidím tvoju tvár veľká časť za bude už pred a potom mi tie kroky už nikdy nebudú pripadať tak namáhavé pretože časť mňa už bude lietať.
Dovtedy budem viac za.
Pokojne ma zavriťe.
Ak vám to pomôže...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár