"Si tu" aj keď tu niesi (*1*)

Už dlhšiu dobu mám pocit, že do tohto sveta nepatrím, no to čo sa deje v poslednom období je už veľa aj na mňa.Život mi nikdy nič nedaroval. Od kedy som sa prvý krat nadýchla začal sa somnou točiť kolotoč života s ktorého mám pocit, že ak nevystúpim pogrciam sa na najpližšej zastávke. Poväčšinou som dáviaci reflex našťastie vždy predýchala, ale tentoraz je to už asi nemožné. Každým dňom si viac a viac želám byť taký istý pohodový človek aký sú všetci ľudia okolo. Žijú si svoje príbehy z občasnými zádrhelmi ktoré sa potom aj tak rýchlo vyriešia a zase je všetko fajn.
.......Prečo? Prečo aj ja nemožem žiť takýto nudný a „štastný“ život? Prečo sa práve somnou musí život zahrávať? Už ma nebaví táto hra z bábkami. Už chcem mať aspoň raz pokoj. Ak sa to ovšem dá žiadať od môjho neustále deprimujúceho života. Aj ked sa naozaj snažím občas nevnímať realitu a snaha odosobniť sa od problémov mi síce poberá všetú silu a sebaovládanie no občas chcem mať aspoň trochu normálny deň. No hneď potom čo znovu narazím xichtom o tú tvrdú stenu života moja sila a sebaovládanie pri nevnímaní problémov sa spolu z mojou tvárou rozbijú o stenu a rozplinú sa ako kúdol dymu.
Život mi už zobral toľko ľudí, vecí a energie, že sa to nedá porovnať s tým málom čo mi „dal“.
„Dal“ mi ho asi tým spôsobom, že som sa o všetko musela pobiť. Ešte aj o vlastný život som sa od narodenia musela byť s týmto hnusným a nespravodlivým svetom. Za každým som potila krv a už, už proste nemám síl, nemám chuť a ani dôvody ráno sa zdvihnúť s postele a začať nový totálne bezduchý deň. Nie už nie. Prečo by som nemohla ostať v mojej teplej, bezpečnej posteli spať a pritom snívať. Veď aspoň sny mi NIK nemôže vziať aspoň v nich si žijeme svoje vymyslené väčšinov prehnané optimistické príbehy. No najhoršie na tom je, že tento svet mi už berie aj spánok, jedinú vec vdaka ktorej sa s toho všetkého nezbláznim. Ako mi ho môže zobrať? Prečo? Ja už tomu naozaj nerozumiem a už aj odmietam niečomu rozumiesť?
.......Ak sa človek o pol 4 ráno ešte stále prehadzuje v posteli a nevie zaspať pretože to proste nejde. Môžem napočítať aj milion ovečiek, kravičiek, zajačikov, vymýšlať si rôzne telef. čísla do nekonečna, môžem počítať všetky škáry na stenách no aj tak nič nepomôže. Človek naozaj stráca zdravý rozum. Každým dňom viac a viac cítim ako mi už život žačína šlapať po krku. Očividne mu nestačí čo všetko už v mojom živote pošlapal.
.......No stále verím, že jedného krásneho dňa mi ťa matka zem vráti a aspoň na chvílu bude všetko trochu fajn. Aspoň v tých chvíľach kým budem s TEBOU. Keď spomínam na všetky hodiny, minúty, a sekundy strávené stebov. Tlačí sa mi do žíl adrenalín a do očí slzy. Bojujem len preto lebo viem, že by si nezvládol myšlienku na to, že som sa vzdala a prestala som sa snažiť peržiť každý deň aspoň podľa možností. Len myšlienky na teba ma nútia žiť aspoň ako tak normálne.
........Tak strašne by som chcela počuť tvoj chlácholivý hlas ako mi hovorí, že bude všetko fajn a, že ma v tom nikdy nenecháš samú.
.......Tak strašne by som chcela cítiť tvoj jemný dotyk na svojej tváry.
......Tak strašne by som chcela vidieť tvoj žiariví úsmev a šibalské iskričky v očiach.  No teraz , keď mi už svet vzal aj teba budem bojovať aspoň o spomienky na teba.
Sľubujem ti a viem, že ma počuješ, že mi ich NIKDY a NIKTO nevezme!!!

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu