Keď to dokončil a začali sme sa baliť. Podal mi to do rúk. Nech sa už konečne môžem pozrieť. Bola som strašne nedočkavá. Keď som to uvidela, nechápala som, neverila som. Niečo tak krásne som v živote nevidela. Na obraze som mala hlavu mierne otočenú do strany a doširoka som sa usmievala. Napadlo ma, že dnes som sa takto vôbec neusmievala. Ako ma tak dokázal nakresliť. Vyzerala som tam úplne bezchybne. Ako živá. A taká krásna som ešte v živote nebola.
Keď videl ako neviem nájsť slová začal on.
-„ Páči sa ti to Rose?“ spýtal sa potichučky a z napätím v hlase. Čakal na odpoveď no ja som sa nevedela zmôcť ani na slovo.
-„Áno, je to...je to také krásne. Nič krajšie som v živote nevidela.“ Odpovedala som a vydýchla si.
-„Máš pravdu Rose ani ja som nič krajšie ako si ty v živote nevidel.“ Povedal ako by nič a posunul sa ku mne o krok. Nevedela som či sa mam s toho tešiť alebo plakať. Nič krajšie som za posledný rok ešte nepočula. A z jeho úst to bolo také vábivé volanie po jeho tele. Vždy som sa pozastavovala nad tým ako krásne artikuloval a ako krásne vyslovoval a dával správny tón všade kde mal byť. Rozprával tak krásne občas som pochybovala či je naozaj človek. Lebo obyčajný to určite nebol.
Sklopila som zrak. Pretože som sa začínala červenať. Chytil ma za bradu a posunul ju späť tak aby som mu videla do oči. Začalo mi strašne byť srdce. Celá som sa chvela. Zalieval ma pot.
V tom momente som netušila čo nastane. Hľadeli sme si do očí. Cítila som na líci jeho mužné ruky. Nežne mi zovieral bradu.
-„No tak Rose chceš povedať že nemám pravdu? Si najkrajšia žena akú som kedy videl. Máš v sebe takú iskru ako žiadna iná. “ dopovedal a romanticky sa usmial. Len som tam na neho civela a ani som necekla. Tak toto som vážne nečakala. Veď to ja som tá ktorá je do neho zbláznená. Je možné že by som sa mu naozaj páčila aj ja? Aspoň trošku? Je tu taká možnosť? Naozaj sa mi to môže stať? Neverím. Mne sa takéto veci nestávajú.
Znovu som len sklopila hlavu pretože som sa už strašne červenala a nechcela som aby videl čo mám v očiach. No jeho to nezastavilo.
-„Rose? Ty sa nevidíš objektívne. To je ten problém. Ja to môžem zhodnotiť som skúsený muž. Môžeš mi veriť si krásna. Tvoje oči majú takú hĺbku až sa v nich občas strácam. Sú také tmavé a krásne ako noc. Tvoj smiech je ako zvonkohra. Máš ten najkrajší úsmev aký som kedy videl. Rose pozri sa na mňa. Ver mi. Ja viem nemal by som ti to hovoriť. Som tvoj profesor...“ povedal to tak smutne, až ma to zabolelo. Pustil mi tvár a ruka mu padla vedľa tela. Musela som sa pozrieť. Zdvihla som zrak a keď som videla všetku tú bolesť v jeho krásnych zelených očiach, ktoré som tak milovala. Nemohla som mlčať.
-„Ja..Dimitri...ja len neviem čo ti mám na to povedať. Je to už tak dávno čo mi niekto takéto veci hovoril. Vyvoláva to vo mne bolestné spomienky. Prepáč mi to. Nie je to kvôli tebe. Ďakujem ti.“ Dopovedala som to a na znak všetkého toho čo som mu práve povedala, chytila som ho za ruku a jemne ju stisla. Zdvihol zrak. Usmial sa a konečne sa smiali aj jeho oči. Tie najkrajšie oči aké som kedy videla sa do mňa práve vpíjali s takou vášňou a žiadostivosťou až som sa zľakla.
-„Prepáč mi, ale mala by som už ísť. Je veľ hodín.“ Vstúpila som to toho a pustila ho za ruku. Začala som sa naťahovať po mojom batohu a otáčať sa na odchod. Chytil ma za ruku. A vykročil spolu so mnou.
-„Odprevadím ťa. Je už veľa hodín na to aby si šla sama.“ Usmial sa na mňa a kráčali sme smerom von z parku. Celú cestu ma držal za ruku. Nikdy som nič také krásne necítila. Jeho mužnosť sálala z každučkej jeho bunky. Cítila som ju tak intenzívne až mi s toho naskakovali zimomriavky. Mal moju ruku skrytú v tej svojej veľkej nežnej. A ja som začínala mať pocit, že bezpečnejšie som sa ešte nikdy necítil. Nebála som sa ničoho. Svet bol pre mňa zrazu taký malý a neškodný.
Celú cestu sme sa rozprávali. No už žiaden z nás nenačal TÚ tému. Bola som mu zato aj vďačná, pretože som netušila ako by to mohlo dopadnúť. Asi to cítil a preto sa už do toho viac nepúšťal.
Ako sme tak kráčali objavil sa pred nami môj dom. Zastavila som sa a on pochopil, že sme už na mieste. Chvíľu len stál a hľadel na dom a jeho okolie. Potom sa otočil ku mne a povedal.
-„Ďakujem ti , že si so mnou dnes strávila deň. Bolo mi krásne. Dúfam, že si to niekedy zopakujeme.“ Povedal a začal sa hrabať v taške. Vytiahol skicár vytrhol stránku z mojim portrétom. Podal mi ju. „Budem rád ak si ho zoberieš na pamiatku. A dúfam, že pri každom pohľade naň si spomenieš na mňa a na to aká krásna v skutočnosti si.“ Usmial sa. Váhala som nechcela som mu vziať jeho kresbu. Asi mi to vyčítal z očí pretože dodal.
-„Nemusíš sa báť Rosí, nakreslím si novú“ žmurkol na mňa. Natiahla som ruku a vzala si môj portrét. Usmial sa. Pristúpil ku mne bližšie. Nežne ma objal, pobozkal na čelo a do vlasov zašepkal.
-„Dobrú noc moja sladká Rosí, želám ti krásne sny.“ Odtiahol sa odo mňa, usmial sa a kráčal preč. Rýchlo som sa prebrala a zakričala za ním.
-„Ďakujem, aj tebe krásne sny Dimitri.“ Otočil sa a venoval mi nežný úsmev. Potom som sa už len dívala na to ako sa stráca v tme...
P.S. Dúfam, že sa vám to bude páčiť.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
katuska8808
4. 3.marca 2011 16:13
to veru bude je to uzasne
7
aj mne sa páči je to také pekné dokonalé romantické aj s tým smutným podtónom za zosnulým..
Napíš svoj komentár