Milujem svoje tréningy. MILUJEM svoj šport a to všetko tam.
M I L U J E M !
Na zastávke som sa stretla s najlepšou kamoškou a šli sme spolu do haly. O 6 sa nám mal začať tréning a prišli sme tam asi tak 20 minút pred začiatkom. Nikto tam ešte nebol.
Zrazu si ona spomenula, že doma zabudla loptu a i dva dresy pre mladšie žiačky, ktoré majú zajtra turnaj, takže sme si mysleli, že ej to skutočne súrne. Veď no logicky.
Keďže tam neboli žiadni vyššie postavení, povedali sme len prichádzajúcej spoluhráčke, že sa po niečo proste MUSÍME vrátiť domov. Bolo to pár metrov a autobus tam chodil veľmi často. Našťastie sme nemuseli chodiť cez celé mesto, lebo kamoška bývala na tom istom sídlisku.
Prišli sme na zastávku a autobus nám nakoniec šiel až o celá 6. Samozrejme že meškal ešte, čo bolo asi takých +5 minút. Späť autobus nám mal ísť o 20, ale nestihli sme ho.
Po ceste sa nám stalo ešte pár smiešnych drobností ako cesta vo výťahu z postihnutým týpkom. Ako on je zlatý, malý nemôže za to, a tak..ja viem.. ale ja som sa nevedela nesmiať. Pardón.
Naháňal nás PEPO, čo je asi najväčšia osobnosť v meste. Tiež tak trošku retard.
Na zastávke nás ešte balil stará pijak, ale v poriadku.
Ďalší bus nám šiel o 40. Nastúpili sme naňho a v hale sme boli tak 5 minút pred celou. Vošli sme dnu, dali mladším tie veci a oni, že vraj "TO NEBOLO TAKÉ SÚRNE". No neporazilo by vás?
Potom sme dostali menší krik od vedúceho, že sme vraj mali počakť na niekoho dospelého, že načo sme šli, a bla bla bla a bla bla a bla..
Čo človek robí v zhone?
- Snaží sa všetko čo najskôr vyriešiť a urobiť tak, aby bolo dobre. Aj my sme sa snažili, no zjavne NEVYDALO. Chceli sme urobiť dobre, okašľali sme seba a nakoniec nás za to ešte aj vykričia.
To že niektoré dievčatá si na tréning nepríde len preto, lebo IM SA NECHCE nikto do úvahy neberie, ale do kelu..my tam chodíme pravidelne.
Nakoniec nás poslali do šatne, tak sme sa šli prezliecť a zatrénovali si tú malú polhodinku. No čo, aspoň niečo.
V podstate som mohla pekne trénovať a kašľať na to, že to kamoška niečo zabudla. Veď to predsa NEBOLA MOJA VEC.
Ale bola.
Došla som domov a keď som to všetko mame vyrozprávala, vyskočila na mňa i ona. Vôbec som si nemyslela, že bude reagovať zo slovami "načo si tam šla, mala si trenovať". Myslela som, že sa akurát tak na nás zasmeje, no zjavne nie.
Keby prišlo za mno moje decko a povedalo mi takúto story. Akurát sa na tom s chuti zasmejem, veď sa to stáva. Potom sa milo usmejem a rieknem, že má zlaté srdiečko a nenechala kamošku len tak samú, ale s ňou šla i na úkor seba.
Dočkala som sa akurát tak jednej veľkej výčitky.
Odišla som. Buchla som z dvermi a odvrkla..
..ALE, JA SOM CHARAKTER.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
mirkova
21. 4.apríla 2010 21:17
a ešte aj veľmi pekne píšeš
Napíš svoj komentár