Pár situácií zo života:
_________________
Nemám si čo obliecť na divadelné predstavenie.
Lístky sme mali kúpené. Došli sme domov a zrazu som zistila, že ja si vlastne nemám čo obliecť do divadla. Alebo dobre, nohavice by som mala, niečo na vrch tiež. A áno, bolo to v celku slušné. (väčšinou totiž nosím športové či športovo-elegantné no hlavne pohodlné a áno i sa snažím aby to boli módne veci) Ale čo si obuť? Botasky sa do divadla predsa nehodia a ja v nich tam jednoducho ísť nemôžem. Ale čo teraz, keď ja mám len 1,2,3,4 stačí?..nie!..6 párov botasiek a fuk, nič iné.
"Keby sme chodili do kostola, mala by som si čo obliecť aj do divadla..." (znela moja veta, keď sme stáli s mamou pri pokladni s novými topánkami)
Etika a téma - Náboženstvo.
Jedni mali taký názor, druhí mali hentaký názor. Keď došiel rad na mňa, nemala som názor. Jednoducho som nevedela čo povedať.
"STOP! O viere a náboženstve sa odmietam baviť, je to môj názor ktorý sa nezhoduje ani z jedným z týchto. Ďakujem." (som učiteľke so slušným tónom povedala, keď mu doslova nútila sa vyjadriť)
Návšteva veriacej prababičky.
Prišla som k nej, len tak na návštevu. Rada ju chodím potešiť a ona mi to dáva najavo. Viem, že je šťastná, keď prídem a preto ma to k nej ťahá skoro každý deň. Vošla som do bytu a ona sedela pri telke. Šiel v nej nejaký náboženský kanál a tam pohreb a spomínanie na zosnulého kňaza z Ríma. Netušila som čo to je, ako sa to robí a ani kto je to. Sadla som si k nej. Aspoň 3x sa ma spýtala či mi to nevadí. Ona totiž je v rodine "jediná" veriaca a vie, že mi proste a jednoducho cirkev "neriešime".
"Nie babi, kľudne to nechaj" (povedala som pokojným tónom. Hodinu sme spolu na to pozerali a ja som sa usmievala tak isto ako ona. Usmievala som sa na všetky tie kríže v telke, na všetky tie modlitby, ktoré tam šli. Vždy mi to "vadilo", ale teraz nie.
"Keby nebola cirkev, svet by som OVEĽA horší." (uvážila som, po ceste z babkinho bytu a celú cestu som sa prihlúplo ale úprimne usmievala)
______________________________________________________________
Nepýtajte sa ma na to, či verím.
Lebo odpoviem, že neviem.
Po 2 rokoch som sa to sama seba prestala pýtať i ja.
Dnes som šla doobedu cez celé mesto v autobuse na jeho druhý koniec. Šla som na kurty oblečená čisto športovo a bolo mi až hlúpe prestúpiť do druhého autobusu, keďže v tom prvom boli ľudia, ktorí práve šli z alebo do kostola. Boli krásni. Usmievaví a takí, takí spokojní. Na minútku som zatúžila byť jedna z nich.
Nebudem sa vyjadrovať k cirkvi k viere, ku kostolom a mníškam, k veriacim a neveriacim. Nebudem sa vyjadrovať viac k téme ohľadom náboženstva. Nebudem sa vyjadrovať k sebe ani k svojim blízkym. Nech si každý robí to čo chce a to čo cíti !
No najdôležitejšie je, aby všetko bolo úprimné a aby to nebolo len na povrchu, ale hlavne vo vnútri, v duši a v srdiečku.
Viem si predstaviť, že v nedeľu ráno budem pekná, usmievavá spokojná a pôjdem do kostola. Viem si predstaviť, že zabijem celé doobedie zabijem cestou tam, pobudnutím tam a odchodom odtiaľ.
Viem si predstaviť, že to budem robiť každú jednu nedeľu.
Chcem..
a možno sa raz i odhodlám.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
johnysheek
2. 5.mája 2010 12:16
a možno by si riečiť i mohla
2
no cesta tam a späť môže byť fajn, ale to čo sa deje vo vnútri, to je ten problém.
Napíš svoj komentár