Dobrú noc sestrička!

Už nedokážem viac počúvať túto jednoduchú vetu. Možno keď sa konečne otvorím a všetko poviem, bude konečne pokoj. Volám sa Martina a prežila som si v živote sktuočné peklo. A spôsobil mi ho môj starší brat. Ja ho za to do smrti budem nenávidieť. Vzal mi všetko čo som mala a navyše som to ani nevedela. Bolo to naše malé tajomstvo.

Keď to začalo, mala som 10 a on 17. Spávali sme v jednej izbe a možno to bola tá najväčšia tragédia. Už si nepamätám ako to všetko začalo. Jediné čo viem, že každý večer vstal, prišiel k mojej posteli a povedal, že sa ešte pred spaním trošku pohráme. Ja ako hlúpe malé dievča som s ním robila všetko čo len chcel. Predsa sme sa len trošku hrali. Nakázal mi aby som nič nehovorila rodičom, čo som mu odkývala. On potom vždy na záver povedal tú nezabudnuteľnú vetu: "Dobrú noc sestrička!"

Takto to fungovalo stále. A nepretržite. Párkrát som sa s ním chcela hrať, no keď vždy bola tá hra o tomto, už som nechcela. A on ma potom začal biť. On hovoril, že sa mu tá hra páči a ja som len ticho plakala. Nemohla som sa brániť a bála som sa to povedať niekomu nakoľko som sa sama bála jeho. V škole sa mi zhoršili výsledky a v hlave som vždy mala len večer, keď si pôjdem ľahnúť do postele.

Moja triedna učiteľka už jedného dňa chcela vedieť čo sa stalo a pýtala sa ma, kde je problém, že sa také šikovné dievča zrazu takto zhorší. Povedala som jej, že sa bojím svojho brata. Lebo, že sa so mnou chce vždy hrávať. Nerozumela tomu, ale zrejme to oznámila rodičom, ktorí sa veľmi prekvapili. A toho večera to bolo ako vždy. Roman ticho vstal a prešiel ku mne. No rodičia ho tentokrát zrejme čakali a pristihli ho pri čine.

Dostal trest za znásilnenie a ešte k tomu svojej vlastnej sestry. Dnes nedokážem počuť vetu: "Dobrú noc!". Vždy sa mi vybaví môj brat Roman ako sa so mnou hrá a ubližuje mi zároveň. Už nemám viac brata. A chcem žiť svoj vlastný život. Jeho už viac nepoznám.

Inšpirované podľa skutočného príbehu o mladej dievčine, ktorá písala o tom, ako ju brat znásilňoval v denníku. Vyšiel v mesačníku Kamarát v marci roku 2006.

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu