Ja a Martin sme boli kamaráti od úplného začiatku. Vyrastali sme na jednom ihrisku, navzájom sme si rozprávali spoločné tajomstvá, prežívali sme prvé lásky a pivo sme pili vždy len spolu. Neboli kamaráti ako my a to vo všetkých smeroch. Navzájom sme si verili, pomáhali si, jeden sme sa toho druhého vždy zastali. Hovorili nám buzeranti, no my sme si z toho nič nerobili. Kamaráti predsa držia vždy. V dobrom i zlom. Keby sa to len nebolo raz tak strašne zlomilo.
Pravda je, že hoci sme boli najlepší kamaráti, tak som toho o Martinovi moc nevedel. Inak by ma to čo sa stalo nebolo tak prekvapilo. Jedného dňa prišiel za mnou, že prišiel domov, že nevie čo sa u neho stalo. Že našiel vyvalené dvere a rodičov mŕtvych. Zdal sa byť vydesený a spýtal sa ma, či by mohol u mňa prespať. Nechcel tam ostávať. Ja som mu to ako kamarát samozrejme povolil. Našťastie rodičia neboli doma a jedinú spoločnosť mi robila moja staršia sestra.
Je to moja vina dodnes a cítim, že som na svoj dom privolal kliatbu. Nemal som ho púšťať dnu, no už bolo neskoro. Bol to môj najlepší kamarát a nemal som dôvod mu neveriť. Tej noci som ale strašne zle spal. Sestra ležala vo vedľajšej izbe a Martin v mojej izbe na rozkladacom gauči. Hľadel som do stropu, no nespal som. Mal som kvôli Martinovi a smrti jeho rodičov výčitky. Odrazu však Martin vstal a prešiel von. Nevenoval som tomu pozornosť. Myslel som si, že sa išiel napiť. Hneď ako zavrel dvere, otočil som sa na ľavý bok a dvere som mal presne na očich.
Nevracal sa ale akosi dlho. Po chvíli sa však dvere naozaj otvorili a v nich bol Martin. V ruke ale držal nôž, z ktorého niečo kvapkalo. A mne nebolo treba viac. Okamžite som jediným skokom bol na nohách a stál zoči voči svojmu najlepšiemu kamarátovi. V izbe nebolo nič čo by ma mohlo ochrániť. Jediné čo som našiel bol hrubý atlas vedy a techniky, ktorý som držal ako štít. V očiach som videl jasnú zúrivosť a hádam aj zúfalstvo. Neviem ako sa to potom všetko stalo.
Len zrazu som proti nožu zamieril knihou, čím som ho na chvíľku zdržal a pobral sa do sestrinej izby skontrolovať ju. Martin jej už stihol spôsobiť niekoľko bodných rán. Bola síce v bezvedomí a zdalo sa, že je mŕtva, no dýchala, čo ma upokojilo. Na jej nočnom stolíku stála tvrdá sklenená váza. Vzal som si ju a pripravoval sa na Martinov príchod. Ten samozrejme vedel kam zamierim, no všimol si, že Lucia ešte žije. V momente ako sa na ňu vrhol som už neváhal. Namieril som si to k nemu a poriadne ho tou vázou udrel po hlave. Váza sa rozbila, Martin padol na zem a konečne bol spacifikovaný. Z hlavy mu začal tiecť pomalý pramienok krvi.
Ja som neváhal. Zalarmoval som políciu a sanitku a hneď potom som Martina zviazal. Nerozumel som tomu. Na súde som ja i Lucia vypovedali čo sme si pamätali, no keď sme sa dozvedeli všetko ostatné, skoro nám padli sánky. To Martin zavraždil svojich rodičov. Potom sa rozhodol zabiť aj mňa a následne aj seba. Všetko len z jediného dôvodu. Prepadal z matematiky a profesorka mu nechcela dať nijakú šancu, aby si to pokúsil napraviť. Nechcel, aby sme o tom my vedeli a rozhodol sa, že nás radšej všetkých pošle spolu so sebou na večnosť. Za tento čin dostal 20 rokov nepodmienečne a doteraz sedí.
Uplynulo už 14 rokov, odkedy sa to stalo a každý deň vidím Martina ako sa ma pokúša zavraždiť. Každý preškrtnutý deň znamená pre mňa väčší a väčší strach. Raz sa predsa len na slobodu dostane. A bojím sa, že sa o to pokúsi znova. Každý preškrtnutý deň je Martin ku slobode bližšie. A keď to príde, ako sa ku mne zachová?
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
kokinka
15. 3.marca 2010 20:37
dobrý príbeh.. krutý
Napíš svoj komentár