Ľubica Kilíková (1966 Bánovce nad Bebravou - 2000 Horná Streda)

Teta Ľubka sa narodila roku 1966 ako jedna z troch sestier... po nej prišla Darina (1967) a nakoniec Milena (1975). Ako asi býva zvykom, tak sestry sa išli v detstve pozabíjať, no to asi každá. Veľmi na nich ale dopadla smrť ich mamy Emílie (1946 - 1980), ktorá sa len vo veku 34 rokov pobrala na druhý svet. Odvtedy sa naučili byť jedna pre druhú oporou, lebo už ako 12 - 13 ročné sa museli naučiť, čo je to byť zodpovednou a museli v jednotlivých situáciach maminku zastúpiť. Nedalo sa inak.

Moje spomienky na tetu Ľubicu siahajú až niekedy do 90-tych rokov, keď aj so svojim synom Igorom (1990) vždy chodila na návštevu. Pravda je, že my dvaja, sme boli odjakživa poblbnutý a robili sme často kraviny... ale o tom inokedy. Tetu Ľubicu si každopádne pamätám ako večnú návštevu našeho príbytku a vždy bola usmiata, strašne zlatá a poviem narovinu, že mi veľmi chýba jej úsmev. Aspoň ja si nepamätám moment s ňou, kedy by sa nesmiala a jej úsmev ju robil úžasne krásnou (ak náhodou nájdem niekde peknú fotku a zoskenujem ju tak vám možno ukážem).

Čo sa vlastne stalo? Bolo to koncom novembra 2000, keď nám volala práve teta Milena, a oznámila nám, že počas cesty do Bratislavy, keď ešte chcela dokúpiť pár darčekov pre svojho syna, ktorý si vtedy strašne želal Playstation. Počas napájania na diaľnicu, zrejme šoférka nedala celkom pozor a v momente ako sa napojili do nich zozadu vrazil kamión. Teta Ľubica sedela vzadu v strede a tým nárazom si zlomila väzy a bola na mieste mŕtva. Pochovali ju potom do hrobu vedľa svojej mamy a mojim rodičom sa vybavuje spomienka ako asi mesiac predtým hrob upratovala od všetkého lístia, aby tam maminka mala čisto. Vtedy si neuvedomovala zrejme, že čistí ten hrob už aj sama pre seba.

Takto sa teda skončil život večného smajlíka, ktorý mal neskutočne dobrácku a usmievavú náladu. A paradox je ešte jeden. Ak viete odrátať vek z rokov, tak si určite všimnete, že zomrela v presne takom istom veku ako aj jej mamina 34 rokov.

Zajtrajší a posledný blog bude o mojej prababke Márii Zajacovej (1918 - 2002), ktorá si rovnako zasluhuje pamiatku pre jej dobré srdce a večne usmiate nálady. Myslím, že keby nebolo istej okolnosti, tak by tu mohla byť ešte medzi nami.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár