Príbeh ako sa anjel vrátil späť k Bohu - Janka Galanská (1979 - 2003)

Janka Galanská (1979 Ladce - 2003 Kšinná)

Od začiatku svojho pôsobenia som tejto osobe venoval veľké množstvo básničiek, blogov, či listov do neba. Mnohí mali možnosť vedieť, že mi veľmi chýba, no myslím, že je na čase povedať, kto táto mimoriadne výnimočná osoba vlastne bola.

Janka Galanská sa narodila roku 1979 v Ladcoch. Vo svojom živote nebola zrovna vychovávaná láske k Bohu, no ona si tú cestu našla sama. v období 90-tych rokov navštevovala malý evanjelický kostol v Dubnici nad Váhom a často vypomáhala na službách Božích. Starala sa o malé deti a robila s nimi malú besiedku, kde im predstavovala myšlienky Boha a rovnako fungovala aj pre starších tzv. stretávka mládeže. Pridal som sa k nim roku 2001 a vtedy sa mnoho ľudí stalo mojou rodinou. Rodinou, ktorú by som nevymenil za nič iné. Medzi tými najúžasnejšími ľuďmi okrem Janky je nutné spomenúť aspoň Lenku Nižnú (1985) (mimochodom teraz už nesie moje priezvisko, po vydatí sa z nej stala Lenka Rusnáková) a Katka Hudecová (1984). Viedli nás piati vedúci a Janka bola jedným z nich. Neboli ale len naši vedúci. Boli aj naši priatelia. Lenže zo začiatku som tomu nerozumel. V mojich očiach boli tí, ktorí nás viedli a priateľstvá som sa viazať moc nesnažil. Naopak tí ostatní chceli prijať mňa medzi seba.

Začiatkom roku 2002 viedla Janka ešte aj evanjelické náboženstvo konkrétne pre nás pár evanjelikov, čiže sme s hodín náboženstva na škole boli ospravedlnení, len sme museli vždy doniesť doklad o tom, že sme tú hodinu navštívili a všetko bolo v poriadku. Počas toho času som si pomaly uvedomoval, že je to úžasný človek a vždy som s ňou o niektorých veciach rád diskutoval. Aj na stretnutiach mládeže to začínalo byť iné. Pomaly som sa otváral, no Janke obzvlášť. Jej som veril každým milimetrom svojho srdca a hovoril som jej o všetkom čo ma kedy v živote trápilo, kto mi ubližoval a u nej som mal jej teplú náruč a jej nežné slová, ktoré mi rodičia dávať nestíhali. Ja to poviem najkrajšie takto - Miloval som ju viac ako vlastnú mamu a doslova som v nej tú mamu našiel. Keď som mal problém, keď mi bolo smutno, keď som sa cítil sám, bola to ona, kto tu bol pre mňa, kto mi pomohol, kto ma samého nenechal. Stále viac času som trávil s mládežou a takisto aj Silvestra 2002, keď sme si spolu zaželali šťastný nový rok a hoci som mal ostať len do polnoci, pretiahol som to až niekedy do tretej ráno, čo zase naši neboli nadšení.

Niekedy vo februári 2003 som bol opäť s Jankou a viedli sme diskusiu o tom, že má pocit, akoby som sa im strácal a to by bola nerada, lebo ma tu majú radi. Pravda je, že nie so všetkými členmi našej mládeže som mal dobrý vzťah. Povedal som jej o tom, a ona ma nato objala a povedala, že: "Ja chcem, aby si tu bol s nami." Vtedy som povedal dve spontánne slová, ktoré nikdy nezabudnem - "Ľúbim ťa!" A ona: "Aj ja teba!" Prežíval som svoju skutočnú lásku voči tomuto človeku, lebo som ju skutočne miloval každým kúskom môjho srdca. Znamenala pre mňa naozaj viac ako moja mama, ktorá ma skôr kritizovala, ako počúvala.

Naposledy som ju videl presne v deň mojich 15-tych narodenín - 19. júla 2003. Doniesol som tortu, rozprávali sme si zážitky, smiali sme sa a zabávali sme sa všetci. Od Janky som dostal malý korálkový náramok a čokoládu. (náramok mám stále odložený a patrí medzi najväčšie životné dary a pamiatky). Bol to úžasný večer a hoci sme sa na záver rozlúčili, ja som ešte Janke predsa len zavolal a povedal: Ďakujem ti, že si tu pre mňa bola (nebolo totiž isté, či príde, ale sľúbila, že moje narodeniny si nenechá ujsť). To boli posledné slová, ktoré som jej venoval. Potom som odišiel na 10 dní do Rakúska, kde som jej kúpil krásny indiánsky lapač snov (tiež mám stále odložený), ktorý ale nikdy nedostala.

Janka sa totiž môjho návratu a ďalšieho spoločného stretnutia už nedožila. V čase, keď som bol ja v Semmeringu, ona navštívila spolu s ďalšími mládežníkmi domov dôchodcov v Kšinnej, kde sa 2. 8. 2003 rozhodli urobiť si malú vychádzku po horách. Janka sa z nej už nevrátila. Zomrela, keď sa jej pevný bod pod rukou (stromček) ulomil v ruke a ona následne padla kolmo dole a podľa všetkého bola na mieste mŕtva. Niektorí ale hovoria, že je to hlúposť, že ešte žila, lenže sanitka k nej dorazila až za dve hodiny, lebo blúdili v celom bánovskom okrese. Takže nakoniec v tej dedinke Kšinná, kde chcela ľudí potešiť sama našla miesto, kde jej mladé 24-ročné srdiečko dotĺklo.

Ja som sa vrátil 4. 8. 2003 a správu mi predala babka až na druhý deň, keď mala Janka pohreb. V ten moment sa mi zrútil celý svet. Plakal som, s nikým nekomunikoval, nejedol a len sa zavrel do svojej izby a myslel na ňu. Na pohrebe som bol, len sa na mňa všetko tak neuveriteľne zosypalo, že som sa nakoniec pred kostolom rozplakal ako dieťa a nikto nebol schopný ma utíšiť. Podľa slov mojej babky som objímal strom a hovoril stále: "Ľúbim ťa Janka. Ja ťa ľúbim." To si už ja nepamätám. Len som bol skutočne na dne a nezvládol to. Už je to 6 a pol roka, čo je preč a doteraz sa nenašiel nikto, kto by dokázal zakryť na ňu pamiatky. Janka bola proste ten najúžasnejší človek na svete, ktorého som miloval viac než kohokoľvek koho poznám. Viac než svojich rodičov, viac než všetkých svojich priateľov dokopy, viac než seba samého. A odrazu jej nebolo. A vtedy som si to uvedomil, že asi bola úžasný anjel, ktorého som mal možnosť spoznať a navždy zmenil môj život. No Boh zrejme chce svojich anjelikov pri sebe a už bol jej čas.

Plynú z toho 2 myšlienky, ktorá ma odvtedy sprevádza celý môj život:

1. Najväčšie dary dostávame tajne, naše konce si píšeme samy
2. Prežite každý deň, ako by mal byť ten posledný. Nikdy neviete, kedy vaše srdce dotlčie.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu