Zavri Oči A Uvidíš Ma

Ohrozenie života blízkej osoby je veľmi bolestivé. Pre kohokoľvek. Predstavte si, že by sa stalo niečo vašemu kamarátovi, vašej babke, vašej mame. Báli by ste sa? Vyšli by vám z očí slzy? Koľkí by ste plakali, keby sa niečo stalo mne? Koľko z vás by dúfalo, že sa všetko dá doporiadku a znovu sa vrátim medzi vás? Práve na tieto symboly je dnes môj príbeh.

Moja priateľka Lenka ležala po tom, ako ju nejaký opitý šofér zrazil na ceste keď prechádzala cez prechod v nemocnici. S nikým nekomunikovala a mala veľké problémy s očami. Akoby sa jej pomaly strácal zrak. Horšie ale bolo, že mala veľmi živé nočné mory. To mi povedala všetko ale až oveľa neskôr. S jej očami si ale nevedeli rady.

Navštevoval som ju každý deň, no doktori ma k nej nechceli pustiť. Hovorili mi zvláštne veci. Vraj bola veľmi agresívna a vôbec nechcela nikoho vidieť. Kričala po každom a vyčítala im, že ju chcú zabiť. Vôbec som nerozumel. Také niečo, že by Lenka povedala? Vôbec sa mi to na ňu nepodobalo. Ničomu som nerozumel. Ale nástojčil som na tom, že ju chcem vidieť. Lekári zamietli.

Lenže čas utekal a Lenkin stav sa stále len zhoršoval. A agresivita bola vraj čoraz silnejšia. Nič sa nezdalo byť lepšie. Nuž nakoniec mi jednu návštevu povolili. Každopádne povedali, že personál bude na chodbe v prípade, že by sa niečo malo stať. Z niečoho boli vydesení. To som ale nečakal, že Lenka poriadne vydesí aj mňa. To čo som prežil sa mi do života zapíše.

Prišiel som k nej ako obvykle a ona sa na mňa dívala akýmsi kamenným a nebezpečným pohľadom. Nikdy som ju takú nevidel. Dotkol som sa jej, no ona sa stiahla a zakričala: "Tak už aj ty k nim patríš? Chcete ma všetci zabiť?"
Nerozumel som jej a prekvapene som jej odpovedal: "Leni. Nie. Ku komu mám patriť? Ja som ťa len prišiel navštíviť. Chýbala si mi."
"Ja ti neverím. Pozri sa na seba. Vyzeráš ako diabol. Každú noc vás vidím ako mi spôsobujete bolesti a ako mi umierajú oči. Vidím vám do hĺbky duše. Ste démoni. Vy ste moja záhuba. Ja vám nikomu neverím. Vidím to na vás. Ja to vidím"

To ako to stále hovorila mi ponúklo myšlienku. Úplne nelogickú, no nič iné ma nenapadlo. A povedal som: "Leni. Pomôžem ti. Len zavri oči. Zavri oči a uvidíš ma. A poznáš ma."
Nejako neoochotne, no predsa len urobila o čo som ju poprosil. A následne som ju začal pohládzať od vlasov smerom k lícu. Urobil som to dvakrát a potom som sa dotkol ukazovákom jej pier. Na záver som jej do ucha šepol: "Ahoj Leni. Som tu." A odrazu úplne znežnela. So stále zavretými očami si vzala do ruky moju dlaň a povedala: "Mirko. To si naozaj ty? Si to ty. Prepáč mi. Ja stále vidím vo všetkých iba démonov. A potom sa mi o nich aj sníva. Ja už neviem čomu mám veriť. Myslela som si, že sú to len sny. No vidím ich aj v skutočnosti. Neviem prečo."
"pššššššššt." utíšil som jej príval emócií a kývol som na doktorov, že s nimi chcem potom hovoriť. Rozlúčil som sa s Lenkou a vyzerala o dosť lepšie.

Lekárom som následne vysvetlil, čo je za problém a prečo je taká aká je. Tí ostali prekvapení a rozhodli sa skúsiť zmeniť lieky proti bolesti. Potom to prešlo. Vyšlo najavo, že Lenke spôsobili lieky, proti bolestiam, ktoré dostávala vo veľmi silných dávkach halucinácie. Všade videla tie príšery. A mala z nich taký strach, že ju strašili aj vo snoch. A prišiel som na to ja vďaka tomu, že som veril v jej spomienky a city, ktoré sme spolu prežili. Ale nikdy na tej nepríjemný pohľad z jej tváre nezabudnem.

Lenku nakoniec prepustili z nemocnice a natešene som ju objal. Vyzerala výborne. Stopy po tom, že by ešte nedávno mala nejaké vidiny a halucinácie neboli.

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu