KAPITOLA 1- DETSTVO
Na svet prichádza jedinečný zázrak, malý uzlíček zabalený v perinke. A snaží sa z plného hrdla oznámiť, že už je tu a je pripravený urobiť ôsmy div sveta. Tu sa začínajú objavovať vedľajšie postavy- mama a otec. Nesmelým a zároveň zvedavým pohľadom skúma všetko okolo seba. . Napapá sa a spí ( vlastne, väčšinu svojho času prespí a preje, preto si na nič z detstva nepamätá). Postupom času sa naučí objavovať nové veci. Naučí sa dvíhať hlavičku a zvedavo pokukuje po možnostiach, ktoré zničí, keď sa naučí loziť a chodiť. Neskôr príde obdobie, keď sa naučí sedieť a po menších nevydarených pokusoch sa nejako prevalí a už len lozí a lozí... a vyťahuje a ničí všetko, čo zbadá. V tomto období získa dieťa aj pár modrín, hrčí na hlavičke a čaká od mamy, že mu pofúka to „boľavé“. A už chýba naozaj len krôčik k tomu, aby sa postavilo a neisto a ťarbavo urobilo svoj prvý krôčik v živote. Potom bum na zem a pokúša sa znovu a znovu urobiť to isté. No keď sa mu to podarí a naučí sa chodiť ako „dospelák“ , užíva si to naplno a nevie sa dočkať prvej prechádzky, kedy bude môcť konečne lapiť a nakŕmiť rožtekom toho vtáčika, čo robí hrkú- hrkú.
Každý večer mu mama číta rozprávky a spolu sa rozprávajú, opisujú obrázky v knižke a snažia sa recitovať básničky. Dieťa sa stretáva s písmenkami, snaží sa ich napodobňovať, väčšinou však majú písmenká s bruškami bruško opačne, ale dieťa sa teší. To je predsa najhlavnejšie. Niektoré deti sa potom rýchlo naučia čítať a písať už pred nástupom do školy.
A príde prvý školský deň. Do školy cupká malý školák plný očakávania, usmiaty bez zubov alebo smutný so slzičkami v očiach.
Táto kapitola nie je u všetkých rovnaká. Taký je život, nevyspytateľný, nespravodlivý a krutý. Ovplyvňuje to nielen dieťa, ale aj ľudí, ktorých pozná, ktorých miluje a bez ktorých si svoj život nevie predstaviť. Je veľmi ťažké vymenovať rôzne príklady, ktoré sú plné nešťastia a smútku... ale ten, kto je so svojím osudom vyrovnaný, neberie to zlé až tak ťažko. A užíva si život taký aký je. Aj keď vie, že mu odišiel človek, ktorého miloval. Aj keď vie, že má pred sebou už len pár dní, mesiacov, rokov. Aj keď vie, že nič už nebude také ako bolo predtým...
KAPITOLA 2- MLADOSŤ
Škola dáva deťom veľa. Nielen vzdelanie, ale sčasti aj výchovu. Deti tu získavajú množstvo kamarátov a sú šťastné. Nemajú žiadne starosti. Nepoznajú svet taký, aký vlastne je. No postupom času rastú, vyvíjajú sa a dospievajú. Prichádza puberta a s ňou aj zdolávanie mnohých prekážok. Prijímacie skúšky na strednú školu, maturita, vysoká škola...a všetko, čo nasleduje potom.
V období, keď je človek mladý alebo sa cíti mladý, nastáva množstvo zmien. No tieto zmeny nemusia byť pre človeka tými dobrými. Stáva sa, že keď sa človek cíti šťastný, spokojný a myslí si, že teraz má to krásne obdobie života, príde zlom a všetko sa rozplynie.
Zažije alebo dozvie sa niečo zlé a nepríjemné. Niečo, z čoho sa veľmi ťažko dostáva. Po čase sa s tým ako- tak vyrovná, no trvá niekedy veľmi dlho, kým znovu načerpá silu a šťastie aké mal predtým. Nie nadarmo sa hovorí. Raz si hore, raz dole.
Je ťažké charakterizovať mladosť. Odkedy, dokedy a ako dlho trvá. Prvé vrásky, prvá bolesť, ktorú pocítime, nemusia byť znakom staroby. Môžu prísť oveľa skôr alebo oveľa neskôr. O tomto všetkom je život. Je nevyspytateľný a u nikoho nie je rovnaký. Každý človek je jedinečný, je jeden z miliárd ľudí na tomto svete a všetko, čo sa v jeho živote odohrá, to vie len on sám. Všetko zlé i dobré prežíva inak ako ostatní.. A to je na živote najzaujímavejšie..
Je však zaujímavé a obdivuhodné aj to, ako sa niektorí ľudia dokážu preniesť cez tú najsmutnejšiu vec na svete, akou je smrť niekoho veľmi blízkeho alebo aj úplne neznámeho človeka, ktorého osud v nás dokáže vyvolať smútok. Ako sa s tým človek dokáže vyrovnať? Uvedomuje si, že sa už nevráti, že už niet cesty späť?
Ale áno. Len takých ľudí je veľmi málo. Sú totiž úplne vyrovnaní so smrťou. Sú silní a vedia, že príde a že jej nikto neunikne..
KAPITOLA 3: STAROBA A SMRŤ
Otázne je, čo je staroba a čo sa považuje za prvý znak staroby? Nie je to ani prvá vráska, nie sú to ani časté návštevy u lekárov.. Je to niečo, čo je v človeku, pretože aj päťdesiatnik, sedemdesiatnik...sa môže cítiť mlado a sviežo. A to aj bez kosmodisku.
Študenti im závidia, že nemusia chodiť do školy, pretože sú doma, môžu dlho spať a nemusia sa učiť. Ale každá starká vám povie, aby ste si užívali mladosť a keby mohla vrátiť čas, hneď by si sadla späť do školskej lavice, všetko by prežívala odznova a veľa vecí by možno zmenila. V tomto období si človek čoraz častejšie uvedomuje, že už sa „to“ blíži. A niektorí doslova čakajú na svoju smrť...
Myslím si, že smrť starého človeka je oveľa prirodzenejšia ako smrť nenarodeného bábätka, chorého dieťaťa alebo smrť bez príčiny, ktorú sa dozviem zo správ alebo vám na dvere zaklope polícia a povie: „Prepáčte, ale musíme vám niečo oznámiť.......“ V tom okamihu sa všetko rúca. Rúca sa všetko krásne, v hlave vám prebieha množstvo myšlienok, spomienok, po lícach sa vám kotúľajú slzy, máte sucho v ústach a je vám ťažko pri srdci. Kladiete si však stále tú istú otázku- PREČO?
Je množstvo neobjasnených prípadov, keď dieťatko zomrelo v brušku skôr ako videlo svoju mamu. Je množstvo detí a dospelých, ktorí majú rôzne nevyliečiteľné alebo ťažko vyliečiteľné choroby. Je množstvo ľudí, ktorí zomreli úplne zbytočne..
Napriek všetkému je na tomto svete veľa krásnych vecí. Jednou z nich je priateľstvo. Mať priateľa, ktorý je pri nás vždy, keď ho potrebujeme, je vzácne. Človek, ktorý nás vypočuje, vie naše tajomstvá (možno nie všetky, lebo každý by mal byť pre tých druhých aspoň trošku tajomný) a má nás rád, je potrebný pre každého. Je to ten ozajstný priateľ, ktorého hľadá každý z nás a málokomu sa to podarí..
Ďalšou krásnou vecou je láska. Je to niečo, čo sa nedá opísať a túži po nej každý. Má však viacero podôb, no všetky sú potrebné. Či je to láska, ktorú nám dávajú rodičia, láska medzi dvoma zaľúbenými ľuďmi alebo láska, ktorú nám prejavujú zvieratá. Ony a príroda patria tiež medzi to, čo nás obklopuje a čo nám dodáva pozitívnu energiu.
Byť šťastný a spokojný (aspoň trochu) znamená tešiť sa z každej maličkosti. Úplne z každej. Či už zo sýkorky, ktorá nám pobehuje po balkóne alebo aj z malého batoľaťa, ktoré sa na nás usmieva v autobuse z kočíka...a uvidíte, že všetko sa dá prekonať, aj keď je to veľmi, veľmi zlé...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
cicusa89
16. 4.apríla 2007 17:08
jeeeej, velmi pekny clanok :o) ....asi sa zacnem viac tesit zo zivota :o)
Napíš svoj komentár