Mladík a more ;) - dovolenkový zážitok sýtený adrenalínom

Pozn. autora: nech číta len ten, kto naozaj rád číta, je to trochu dlhšie

- Ďalší pekný deň, dnes si to užijem inak, viac osamote, veď samotu mám rád, tak prečo nie, - povedal som si chrbtom ležiac na požičanej nafukovačke, ktorá mi mimochodom neposkytovala luxus, ktorý som očakával, pretože bola kratšia než ja (a to mám len slabých 175 cm ). Mala však dve výhody, jednak nezaberala veľa miesta v batožine, a vďaka tenkej priehľadnej schránke som mohol sledovať dianie pod hladinou.
Spravil som pár letmých rukatých záberov a oddal sa relaxu, ktorý mi už tak strašne chýbal.
Nefúkal vietor, sem-tam ma teplým dychom ovlažil vánok, ktorý som si nevedel vynachváliť, pretože hoci práve štartoval október, posledné dni bolo horúco a vzduch sa vôbec nehýbal. Na oblohe zopár oblakov, ktoré miestami robili tieň, keď prekryli tú slabnúcu žeravú guľu, ktorú mám vo všeobecnosti rád, ale čo je veľa, to je veľa
Skrátka, vyvážená morská klíma, voda zohriata na akurát prípustnú hranicu, no stress.

Potešil som sa, chvíľu bilancoval... – Áno, vybral som správne miesto na trávenie tých pár dní, ktoré naši otrokári (rozumej zamestnávatelia) tak veľkolepo nazývajú dovolenkou a neskrýval nadšenie, že fotky v katalógu korešpondujú s realitou, že ten architektúrou zaujímavý hotelík je naozaj veľmi biely, s rodinnou atmoškou, že mám výhľad na more bez príplatku, že bazén je akurát veľký a hlboký a hlavne, že je to kľudné miesto, ďaleko od hluku mesta, na konci jednej z menších dedín, ktoré sú na južnom pobreží prepojené komunikáciou, na ktorej nikdy nestretnete kamión, či iné hlučné vozidlo.
Ocitol som sa na mieste, kde bolo možné filtrovať myšlienky, tie staré, odumreté, úplne zlikvidovať a vyhodiť, a naopak, novým nájsť krajšie, zaslúžené miesto v hlave.
Jedinou nevýhodou boli nočné koncerty cikád, ktoré sú asi hluché, ale to sa vraj nedá reklamovať, tak som si nahováral, že to patrí k tradíciám regiónu a že som prírode bližšie ako kedykoľvek predtým, rovnako ako keď som našiel na izbe vo vani maličkého škorpióna

- Som pripravený na najkrajší deň mojej dovolenky, konečne sa poddám megarelaxu, na ktorý budem ešte dlho spomínať. Aspoň jeden deň si dám pauzu od objavovania histórie a prírodných krás autom z požičovne, - vravel som sám sebe schovaný za slnečnou optikou, ktorú som pre istotu chránil látkovým klobúčikom nasadeným na tvári.
- Je čas opustiť pevninu, konečne vyplávať. Ako uvedomelý kapitán nepôjdem na motor, nebudem plytvať drahým palivom a znečisťovať životné prostredie a do oázy pokoja vplávam víťazoslávne s vykasanými plachtami. Ale mohol som sa, ja somár, viac natrieť opaľovacím krémom, keď už si opekám pupok, ešte schytám úpal... V každom prípade sa nechám čičíkať, kolísanie mi robí dobre, slaná voda mi nevadí, ide sa na to.
Akoby na rozlúčku som pohľadom prešiel „pobrežie“ (myslím oblúkovú pláž, ku ktorej viedli len strmé schody od nášho hotela), na ktorom nehybne oddychovalo zopár jedincov, mojich zájazdových kolegov, ktorí však boli podstatne starší, a ich predstava o relaxe bola iná, preto som im nevenoval pozornosť. Z ďiaľky pripomínali lenivé tulene. Samičky tohto druhu nazývam chrochne (neviem, kto vymyslel toto slovo, ale vždy ma rozosmeje
A aby som patrične dotvoril scénu a daroval si k tomu nádych dobrodružstva, otočil som sa čelom (odborne provou) k horizontu a zahľadel sa na ničím neprerušovanú lajnu, ktorá v diaľke splývala s oblohou (pre menej chápavých alebo hladných, nemyslím tú na tanieri)...

Pri toľkom dumaní som si neuvedomil, že stále intenzívnejšie pociťujem akúsi príjemnú únavu a láka ma zatvoriť viečka, aspoň na čas prepnúť do režimu offline, resp. stand by, jednoducho zaspať ako programovaný výdobytok modernej technológie s tým, že sa môžem spoľahnúť na signál wake on čokoľvek

Plavba na nafukovačke prebiehala bez problémov, more bolo pokojné. Po niekoľkých hodinách sa mi zazdalo, že na pravoboku vidím pevninu, čomu som sa nesmierne potešil a plný radosti z niečoho nového nabral kurz tým smerom. Ani som si neuvedomil, že ma netrápi hlad a smäd.
Pôvodne sa to zdalo bližšie.
– Asi som sa prepočítal, neodhadol som správne vzdialenosť, - šomral som si popod nos s tým, že som zrejme nedočkavý, a že potrebujem oddych na pevnej zemi.
Skúmavo som sa zahľadel. Na prvý pohľad vyzeral ostrov ako zelený raj, čo mi v týchto končinách pripadalo trochu nelogické, pretože palmové pláže s bielym pieskom a bujnou vegetáciou v pozadí nie sú v mediteránskej oblasti samozrejmosťou
- No nič, preskúmam to, minimálne udrem banány a ochutnám aj kokosový orech-
Čím viac som sa približoval, nevedel som sa zbaviť dojmu, že na pláži vidím pohyb, zreteľný pohyb ľudí, ktorí si ma asi všimli a mávali rukami mojím smerom...
- Hádam sú normálni, civilizovaní, len nech to nie sú divosi, a ak áno, tak ostáva veriť, že sú práve po výdatnom obede, - skludňoval som myseľ. Miestami ma premkol strach, ktorý pravidelne ustupoval zvedavosti. Zacítil som adrenalín, aspoň myslím, že to bol adrenalín.

Bol som už blízko, vietor ma hnal do rúk blížiaceho sa dobrodružstva. Začínal som rozoznávať postavy, ktorých džavot (nie, nevyzerali ako cigáni, tí su predsa u nás doma a niektorí v Anglicku, či kam to zdrhali...) napovedal, že sú nežného pohlavia a marilo sa mi, že farba ich odevu sa blíži farbe pokožky nádherne opálenej do zlatista. Mužov som nevidel, čo ma, samozrejme zarazilo, ale len na chvíľu
Keď som však rozoznal, že tie mladé devy sú takmer nahé, zaplavila ma vlna ukrutnej zvedavosti, radosti a vzrušenia, obvzlášť preto, že vyzerali mlado...
Začal som snívať, aké by bolo nájsť si medzi nimi osudovú lásku, v krátkom čase prekonať jazykovú bariéru, naučiť sa prežiť v ich prostredí (videl som pár filmov s podobnou tematikou a navždy opustiť svet, z ktorého prichádzam a ktorý už dávno nectí tradičné životné hodnoty, svet, ktorý funguje na princípoch, ktoré z duše nenávidím, jednoducho sú mi cudzie.

Voda mala nádych tyrkysu, dovidel som na dno.
- Už len zopár metrov a som v raji..., -
Na chvíľu akoby zastal čas, v stopnutom priestore sa stretli pohľady dvoch bytostí pochádzajúcich z rozličných svetov, muža a ženy. V tom momente sa mi zdalo, že sa poznáme už dávno a roky sme sa nevideli, že si máme toho toľko povedať!
Bola neskutočne krásna, akoby ani nie reálna, mladá, s dlhými čiernymi vlasmi, ktoré jej eroticky zahaľovali nádherné prsia, čo si však ona neuvedomovala, a v jej očiach bola hĺbka, v ktorej by sa stratil každý. Lenže ja som sa v nich našiel.
Pery mala ako Angelina, nohy ako Adriana, boky zahalené do nejakej handry, dal by som krk na to, že to bol výpredaj....
Neuveriteľne ma vzrušil pohľad na ňu, cítil som, ako mi dvíha sťažeň



Hohooo, prudko mnou trhlo, preliala sa cezo mňa studená vlna, následne som dostal teplotný šok, striasla ma brutálna kosa a moje srdce vynechalo jeden úder.
Nafukovačka sa prudko nahla na ľavobok, snažil som sa stlmiť náklon preložením ťažiska na opačnú stranu a v duchu oľutoval ten blbý nápad ľahnúť na vodu na pravé poludnie a tiež, že som neabsolvoval kapitánske skúšky.
Stále som pozeral na horizont, ktorý v sekunde stratil na atraktivite a medzi nohami som zbadal sťažeň, ktorý akoby po zásahu strely rýchlym tempom mizol v mojich plavkách...
- Jéééžiši, ty starý zaspatý somár, bulo jeden, hlavne nepanikar, s chladnou hlavou, ale bleskem, zanalyzuj situáciu, - myslel som, že ma zachránia útržky z dialógov katastrofických filmov všeho druhu, a vzápätí som dostal ďalšiu ľadovú sprchu vo forme vlny, ktorá ma tentokrát napadla od kormy, preliala sa mi cez hlavu na brucho, a ja som myslel, že namieste skolabujem.
Omylom som pozrel pod seba. – A k..va, to čo, to je des, farba vody už zďaleka neobsahovala zložku základnej modrej, ani jej odtieňov, bola to čistá čierna, čiernočierna tma.
Na niekoľko milisekúnd som si spomenul na tyrkysovú lagúnu, do ktorej som ešte pred chvíľou vplával, ale toto, čo som videl pod sebou, mi nejakým spôsobom impulzne dvíhalo z vody zvyšok mojich milovaných chodidiel do vzduchu.
– Nie, veď je to predsa blbosť, ty sa vody nebojíš, vieš plávať, zabudni na príšery z hlbín a na ich zdokumentované mŕtvoly na Spektre a National Geographic.
- Nestresuj, máš predsa nafukovačku, tá nie je ani krikľavej farby, logicky preto nebude lákať žiadne potvory k jej preskúmaniu, rovnako ako k preskúmaniu obsahu, ktorý sa na nej trepoce.

Slnečné okuliare stratili význam hneď po tom, ako som nečakane dostal dávku soli do otvorených očí, a vodou presiaknutý handrený klobúčik chladivo objal moju zdesenú hlavu, v ktorej som nevedel bezpečne naštartovať systém na základe signálu wake on čokoľvek.
- Si si dobre oddýchol, len čo je pravda, otoč to, skoncentruj svalstvo a synchronizovane zaber, - velil múdry hlas, ktorý som počul v gebuli kdesi nad úrovňou očí.
- Ležím na chrbte, takto to predsa nepôjde, nemôžem silno zaberať, - nestihol som ani dopovedať a spenený hrebienok ďalšej útočnej „vlnky“ ma naklonil tak, že som skĺzol z môjho „člna“ rovno do hladnej papule mora.
Ten zvláštny pocit, aký sa ma zmocnil mi nemusí nik závidieť, voda už nebola vonkoncom teplá, ale chladná, a keď som pozrel dolu, točila sa mi z tej tmy hlava (paradox, keď sa niekomu na hladine mora točí hlava „z výšky“ ).
V tom vodnom vesmíre som si odrazu pripadal ako súčasť planktónu, skrátka čohosi, čo navždy obsadilo spodné priečky potravinového reťazca
- Tak, no fasa, už neležím, už som v p..i, teraz už len vyliezť hore a naštartovať, niet nič jednoduchšie. – Lenže ono to na prvý, ani druhý pokus nešlo. Ťažko sa lezie na krátku, dobre nafúkanú a mrštnú nafukovačku, poskakujúcu na stále viac spenenej hladine pri silnejúcom vetríku, ktorý sa pomaly ale isto mení na vietor.
– K..va, to snáď nie je možné, - hrešil som v mysli ďalej a opakoval bez možnosti odrazu výskok z hlbín ako delfín. Medzitým vietor nafukovačku nadvihol a vo vzduchu ju niekoľkokrát otočil, pričom ma poškriabala tesne pod okom a raz mi ušla približne na vzdialenosť dvoch metrov. S hrôzou som zistil, akou šialenou rýchlosťou letela preč, mal som čo robiť, aby som ju dobehol a pevne sa jej chytil. Nemusím opakovať, že ma neuveriteľne štípali oči a prdlajs som videl.
Situácia začínala byť neznesiteľná, nebolo mi všetko jedno.
Uvedomil som si, že možno zbytočne mrhám energiou a to nie je sranda. Kŕčovito som držal okraj tej potvory, ktorá mi vôbec nebola nápomocná a rozmýšľal nad ďalšou stratégiou svojej záchrany. A ja som chcel žiť!

Medzičasom som nadobudol pocit, že sa stále vzďalujem od ostrova.
Na chvíľu sa ma opäť zmocnila panika, pretože som si uvedomil príčinu, prečo sa mi to stalo, prečo som tak ďaleko od pobrežia.
– Dnes fúka vietor od ostrova do mora, pričom predchádzajúce dni fúkalo opačne, preto zanášalo vždy k brehu, aj keď v zálive chránenom vysokými skalami po oboch stranách bolo takmer bezvetrie.
- Bože, aký som inteligentný niekedy, len teraz je mi to na dve veci, - nervozita stúpala, a bola mi zima. Pýšil som sa husou kožou a všetky chlpy mi stáli ako vojaci v pozore.
- Nič to, sú len dve možnosti, buď vylezieš na tú potvoru a budeš makať o život, alebo ju pustíš k vode (hahaha) a riskneš to sám (život je fakt niekedy dvojzmyslený .

Netrúfal som si odhadnúť vzdialenosť k brehu, vnútorný hlas mi zašepkal čosi o silných spodných prúdoch, ktoré v kombinácii s vetrom vedia narobiť riadnu paseku najmä v okolí ostrovov.
Ako schodnejšia sa mi videla voľba, že poplávam na potvore, a ak sa unavím, ešte stále budem mať nádej, že nepôjdem ku dnu závratnou rýchlosťou.
Bol som naozaj ďaleko, pretože som nevidel pláž a nedokázal rozoznať postavy ľudí.
Predstava, že ma vytiahnu na palubu nejakej lode sa mi hneď rozplynula, pretože okrem obrovského tankeru, ktorý som videl asi sedem dní dozadu, bol horizont stále dokonale čistý.
Vyskočil som teda z vody opäť a kŕčovito zovrel okraje potvory. Zabalancoval som, ale podarilo sa mi „nasadnúť“.
- OK, ľahni na brucho a zaber !, zavelil som.

Situácia naberala na vážnosti s nádychom komédie a možným vyústením do tragédie.
Vietor zosilnel, oči ma pekelne štípali a celý som bol mokrý, čo je pochopiteľné, ale štvalo ma, že mi neustále cez hlavu špliechali spenené vlnky a moja studená premočená čiapka efekt zúfalstva násobila.

Ležiac na bruchu som silno zaberal, sústredený na pevninu. - Takto sa tam nikdy nedostaneš, potrebuješ zapojiť nohy, potrebuješ zdvojnásobiť výkon, - mudroval vnútorný hlas. Zároveň som si spomenul na plutvy, ktoré ostali v skrini na izbe.
- Načo som ich, ja pako, vláčil v kufri, bože, ako by mi teraz pomohli!
Zosunul som sa nižšie, spustil nohy hlbšie do vody ako vrtuľu motora, a začal striedavo zaberať. Lenže vynaložená energia sa ani zďaleka nerovnala očakávanému efektu, v každom prípade som okolo seba špliechal, penil, a pritom stál na mieste.
Z ďiaľky to určite vyzeralo komicky.
Predná časť nafukovačky sa pod tlakom vetra častejšie dvíhala a ja som dvíhal hlavu s ňou, občas som pozeral do neba. Začínal ma bolieť krk a tŕpli mi ramená.
Asi sto metrov po mojej pravici trčali z mora ostré a vysoké skaly, na ktorých odpočívali čajky a ja som počúval, ako sa mi vysmievajú.
- Blázon, blázon, somár, chudák, zomrieš, radšej sa sám utop !, - opakovali škreklavým hlasom.
Tipujem, že ich sralo, ako ich úspešne ignorujem, pretože ma zaujímalo jediné, dostať sa z otvoreného mora na hranicu zálivu, kde bola hladina pokojnejšia a vietor podstatne slabší.

Nedarilo sa mi, snažil som sa, makal, ale len po centimetroch sa približoval k ostrovu.
- Takto to nevydržíš, Rasťo, zahoď to a plávaj! Nie, je to príliš riskantné, nerob to! - ozval sa iný hlas.
V okamihu sa mi premietlo detstvo. Ľutoval som svoje omyly, nešťastné skutky, sľuboval (už ani neviem komu , že sa polepším, že už budem dobrý.
Titulky v novinách budú písať o stratenom turistovi, po ktorom sa zľahla zem na letnej dovolenke s prídavkom čiernych čísiel v rámci smutnej štatistiky. Presne tak, ako to čítame každú sezónu.

- Musíš vypustiť aspoň tretinu vzduchu z tohto úžasného plavidla, lebo inak ťa vietor zaveje opačným smerom, ďaleko na juh, - prerušil sledovanie mojej minulosti hlas, ktorého som sa nevedel zbaviť.
Medzi Krétou a najbližšou pevninou boli stovky kilometrov (pardon, námorných míľ) a v ceste nič, vôbec nič, žiadne ostrovy a ostrovčeky, ktorých sú v severnejšom Egejskom mori desiatky.
Toto je Líbyjské more, tmavé a hlboké, a smerom, ktorým fúka, je akurát Afrika, konkrétne Líbya. No a v Líbyi Kaddáfí a jeho posluhovači, ktorí sa nezľutujú nad žiadnym narušiteľom ich teritoriálnych vôd. Des!
To radšej od smädu zomrieť a len tak plávať, brázdiť Stredozemné more na požičanej nafukovačke. Možno bude naozaj jednoduchšie sa rovno utopiť.
- Zasa panikárim, už mi fakt šibe. Vzchop sa!
Rukami studenými ako žaba som vytrhol štupel z nafukovačky a chvíľu sledoval, ako sa viac ponáram. - Že mi to nenapadlo skôr, - prešla mnou vlna radosti, ako keby už bolo po všetkom



Tá neznesiteľná páľava Mirku prebrala. Precitla a dvihla hlavu, aby zmonitorovala dianie na pláži. Zdriemla si, pretože ju nič nerušilo, v októbri sa detský bľabot spomedzi dovolenkujúcich kamsi vytratil. Počula len tichý šum mora, pravidelné oblizovanie pláže vlnkami.
- Kde je Rasťo? – položila si v duchu kontrolnú otázku.
V okolí bez pohybu ležali chrochne a chrochniaci. Pozrela na vodu, prebehla záliv, len tak zabodla oči na horizont, ale nevidela ho.
- To sú ale blbé fóry, zas chce byť vtipný a niekde sa schováva ako decko, - pomyslela si.
- Hádam sa mu niečo nestalo, - ale vzápätí túto alternatívu vylúčila, lebo si uvedomila, že má so sebou nafukovačku.
Susedka z hotela sa zjavne nudila a podišla k Mirke.
- Slečna, už dlhšie pozorujem toho mladého muža, čo je tu s vami. Zdá sa mi, že je veľmi ďaleko. Prečo?
- Prosím? Ach áno, a kde ho vidíte?
- No tam, ďaleko, ani ho už skoro nevidno. Vidíte tú bodku?
- Kde? Tam, ako špendlíková hlavička.
- Nevidím.
- Prečo plával až tak ďaleko?, - nedala sa chrochňa odbiť.
- Ále, viete, to je celý on, taký dobrodruh....



S hlbším ponorom, vyšším sebavedomím a ubúdajúcimi silami vo všetkých končatinách som ťažkopádne napredoval. Vietor mi robil naprieky, neutíchal, a slaná voda vchádzala do mňa cez kožu a vylievala sa ušami.
- Ako tanker s výtlakom tisíc ton, - nezdržal som sa ironických poznámok a na tvári vyčaril úbohý úmev.
- Už len kúsok a dostanem sa na hranicu zálivu, - áno, už len kúsok, ale to som ešte netušil, že na tej pomyselnej hranici takmer vypľujem dušu.
Ruky neprestajne veslovali, očami a silou vôle som dosiahol bod, kde sa stretávala pokojná hladina s tou spenenou, kde sa miešali emócie prírody, kde som na vlastné oči videl silový dvojboj. More v tomto mieste zjavne trpelo rozdvojením osobnosti.
Posledná mobilizácia síl mi pomohla prehupnúť sa za “hranicu” , kde mi došla energia a vypadol motor…
Ani nie minútu som ostal bez pohybu, ako mŕtvola zvieraťa, čo láka nízko krúžiace supy. Točilo sa mi v hlave, hučalo v ušiach, odporná bolesť sa prechádzala mojím telom.
- Ešte nie je koniec, ale už nehrozí nebezpečenstvo, - povedal som si a zhlboka sa nadýchol.

Dobrovoľne som vkĺzol do vody. Za účelom prekrvenia a uvoľnenia svalstva som ako tlačný remorkér spravil pár záberov s potvorou opretou o čelo. Voda bola stále tmavá, ale akosi ma to už nevzrušovalo.
Kombinácia rôznych techník ma pomaličky posúvala k brehu, svet podomnou začal ožívať, zrejme vďaka lúčom denného svetla, ktoré si v plytšej vode úspešne razili cestu ku dnu.
Čierna ustupovala tmavomodrej, tá prechádzala do svetlejších odtieňov, sem-tam sa objavil kŕdeľ zvedavých rýb.
- Chcú vidieť zblízka debila čo zaspal na nafukovačke, - sršal som vtipom.
Približne po dvadsiatich minútach som horko-ťažko “dopádloval” k pláži.
- Brej den, - pozdravila ma chrochňa, popri ktorej som mlčky plával ako kôpka nešťastia. Vyzerala ako príšerka Nessie.
- Zdravím, - vypadlo zo mňa s vyčareným úsmevom (mama ma vychovala k slušnosti).
- Musím sa tváriť akoby nič, nik nesmie poznať, že nevládzem ani rozprávať.

Od súše ma delilo hádam zo desať metrov, keď sa zjavila Mirka.
– Ahoj, kde si sa túlal? Hľadala ťa tamtá staršia pani, vyzerala, že má o teba starosť, čo s ňou máš?
- Zasa podjebkáva, ale ja to mám v podstate rád
- Vravel som, že dnešný deň je len môj, už si zabudla? Chcel som si ho užiť, a to sa mi nad očakávanie podarilo, hahaha, - chcel som byť za každú cenu vtipný.
- Čo si bol na medúzach? – spýtala sa, aj keď vedela, že v tomto období v tejto lokalite nie sú…
- Jasné, lovil som ich. A vôbec nie je pravda, že tu nie sú. Sú. Aj tu, všade, - ukázal som na záliv a vhupol naposledy do vody, schytil potvoru nafukovačku a vyhodil k jej nohám.
- Spravím pár temp a ideme si niečo zajesť, nikam nechoď, počkaj tam, kde si, - ponoril som sa a spravil prvý záber…
Ale v sekunde som dostal takú šupu, ktorú neviem ani opísať. Bola tam. Jediná medúza v celom Stredozemnom mori ma počula a prišla si to osobne vybaviť.
Popŕhlila ma na ramene, pohybom ruky som si ju nechtiac hodil rovno na riť, resp. pod zadok na stehno, kde mi uštedrila ďalší, ale o to výdatnejší úder.
Nikoho ste ešte nevideli tak rýchlo vystreliť z vody. Zabudol som, že som zničený, že sa mi trasú svaly, že som pred pár minútami zápasil o život
Keď ostatní kúpajúci počuli slovo medúza, za 15 sekúnd nebolo vo vode nikoho…

More mi teda nakoniec uštedrilo pečiatku vo forme veľkých červených fľakov na ramene a pod zadkom, vďaka ktorým som si nevedel riadne sadnúť ani ľahnúť tri dni. Tiež nepočítam popáleniny od slnka
V každom prípade budem na túto dovolenku ešte dlho spomínať
Hoci z tohto príbehu neplynie žiadne ponaučenie a v živote sa stávajú oveľa horšie veci, ktoré možno aj na mňa čakajú, neodpustím si starú dobrú radu:

vždy sa správajme zodpovedne (nielen k sebe), a buďme opatrní aj v situáciach, ktoré sú na prvý pohľad bezpečné…

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu