Možno si to raz prečítaš...alebo Na prvú lásku sa nezabúda

Tento blog som chcela napísať už dávno. Ale stále na to buď nebol čas, alebo som si to vždy rozmyslela a rozhodla sa nechať to tak. Ale nie..nemôžem to nechať tak.
Nie teraz, keď sa mi začal rozpadať život a ja neviem, či sa mi podarí znova ho dať nejak dokopy a postaviť sa pevne na zem. Nie, keď sa pomaly stráca všetko z môjho starého života. Aspoň takto sa chcem nachvíľu vrátiť a spomínať. A rozlúčiť sa...

Bude to už takmer polroka od doby čo si odišiel. A o niečo dlhšie od toho, kedy sme sa naposledy videli. A nakoniec pár mesiacov od posledného písania si.
Vieš ako to bolelo keď si mi neodpisoval ? Veď som len chcela vedieť ako sa máš a či si v poriadku..ty vieš prečo.. A keď si si ma potom zo dňa na deň úplne vymazal zo života ? Nechápala som to a vlastne nerozumiem tomu doteraz. Kde sú tie vety, že zostaneme kamaráti alebo že sa niekedy ešte stretneme ?

Neviem.

Ale nemôžem ťa viniť. Je mi ľúto, že neviem čo je teraz s tebou a ako všetko zvládaš..no aj tak viním seba. A chcem sa ti ospravedlniť.
Prepáč mi...
...za všetko to zlé, čo som ti písala, keď som bola nahnevaná..a smutná.
...za všetko to, čo som ti písala pod vplyvom kadečoho, za to, že som chcela aby si videl ako ma to trápi. A hlúpo si myslela, že sa vrátiš.
...že som nechcela prijať a rešpektovať tvoje rozhodnutie. Nie len toto jedno, ale aj vtedy, keď si to chcel spraviť už predtým.

Stále som verila, že má zmysel sa snažiť ďalej. A hlavne, že to krásne medzi nami nemôže zničiť diaľka ani "oni". A vieš čo ? Stále tomu verím. Veď to, čo bolo medzi nami, bolo omnoho silnejšie. Preto som ťa nechcela nechať ísť. Ale ty si to vzdal. No už ti to nemám za zlé. Možno sme boli príliš mladí na to, aby sme prešli všetkými problémami. Možno by sme to zvládli a možno nie.

Spomínaš občas na tie chvíle ?
Dovolenka (heh, pamätáš ten pomaranč tam hore na svahu ?), prechádzky, hodiny v čajovni, úsmevy, smiech ale aj slzy, dlhé objatia a všetky tie pocity pri tom..silné pocity. Pocity úplného šťastia. Chvíle, kedy nebolo treba nič hovoriť. Len byť v tvojom náručí a užívať si ten pocit, na nič iné nemyslieť. Tie pocity sú nezabudnuteľné. Ani neviem ako ich vyjadriť slovami, nedá sa to.
Pamätáš si na to, keď sme sa prvýkrát začali držať za ruky na tej farme ? Vždy som sa tam rada vracala.

Je jedno kde a čo sme robili, stačilo mi byť s tebou a bola som šťastná. Zažili sme toho veľa a na tie chvíle nikdy nezabudnem.
Vždy ti budem vďačná za to, ako si mi pomohol, za všetky zážitky, za to, že si ma zmenil a ukázal si mi, že ma niekto dokáže mať rád. Za to, že si mi vtedy dal chuť do života... A za to, že mi pomohol prestať, keď som v "tom" najviac lietala..ty vieš čo myslím..
A pritom to všetko začalo jedným fórom tu na birdzi. Fórum, TS-ky, facebook, stretnutie, potom ďalšie a ďalšie, kamaráti, najlepší kamaráti, láska.. Dokázali sme sa vyhrabať z dna. Spolu. Spolu sme dokázali prejsť toľkými prekážkami, podržať jeden druhého, pomôcť si navzájom.

Mali sme plány a sny. Toľko snov. Nádej. Pamätáš ?
Potom tvoje rozhodnutie to skončiť... A všetko sa rozplynulo.

A všetko sa potom zmenilo. Ja som sa zmenila. urobila som veľa zlého, veľa chýb, mala som niekoľko vzťahov-nevzťahov, dala sa na zlú cestu. Veľmi zlú. Vlastne je možno dobre, že si prerušil so mnou kontakt, nechcela by som ti ubližovať.
Ale teraz sa snažím všetko napraviť a znova sa postaviť na nohy. To vďaka tomu, že som po tej dlhej dobe opäť našla človeka, ktorému na mne úprimne záleží.
Je čas ísť ďalej a úplne uzavrieť túto jednu kapitolu.

Snáď aj ty nájdeš niekoho, s kým budeš šťastný. A dúfam, že sa ti splnia sny, ktoré si mal. Úprimne ti to prajem. Pretože navždy zostaneš v mojom srdci ako skvelý človek s dobrým srdcom. Iný ako ostatní.

Na prvú lásku sa nezabúda.

Kedže sme sa ani nerozlúčili, vravím to teraz... Zbohom

 Vyznanie

14 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu