Celý život žila na tom istom mieste, na vidieku, vo veľkomeste. Sťahovala sa tak často a aj napriek tomu sa neodsťahovala nikdy. Nikdy nepočula zvuk áut. Nikdy nesledovala slnko, či nebodaj hviezdy, nikdy nemala úsmev, nikdy úsmevom nebola obdarovaná. Celý život žila na to istom mieste, na vidieku, vo veľkomeste. Každý deň niekde inde žila. Celý život žila na tom istom mieste, na vidieku, vo veľkomeste.
„NIE!“
Nikdy nesledovala slnko, či nebodaj hviezdy, nikdy nemala úsmev, nikdy úsmevom nebola obdarovaná. Nikdy nič nevidela a pritom videla všetko. Stále sa usmievala a pritom sa nikdy za život neusmiala. Nikdy necestovala a pritom sa stále sťahovala. Nikam nechodila a pritom kráčala.
„Je život tým za čo ho pokladáme?“
Nikdy nebola dieťaťom a pritom z neho nikdy nevyrástla. Nikdy ju nikto neobjal a pritom dostala koľko objatí. Celý život kráčala a pritom nikam nedošla. Nikdy neklamala a aj napriek tomu bol jej život klamstvom. Nikdy si neublížila a ubližovala. Nikdy sa nerozhodla, pritom bola rozhodná. Nikdy nič nezažila a pritom žila.
„Čo je život?“
„NIE!“
„Čo je život?“
„Nič.“
Precestovala zem a pritom nevytiahla päty z bytu. Nechodila do školy a všetko vedela. Neklamala, klamala, neubližovala, ubližovala, podržala, nepodržala,...
NEROZHODNÁ
SKLAMANÁ
OSAMELÁ
SPOLOČENSKÁ
UTIAHNUTÁ
ŠŤASTNÁ
OKLAMANÁ
ZAMILOVANÁ
NEMILOVANÁ
Vravela, že svet je gombička, prišije ho na jedno miesto, aby bol statický. Nechcela statický svet a chcela ho taký. Chcela všetko, netúžila po ničom. Neurčitosť v určitosti. Radosť v slzách, život.
„Nie!“
„Áno?“
„Všetko!“
„Nič?“
Neurčitá, nepochopená, nepolapiteľná. Kráčala po streche, nikdy nevytiahla päty z bytu. Sledovala z nej slnko, hviezdy, nikdy ich neuzrela. Nechápala, snažila sa, nesnažila, obchádzala, prichádzala, odsúvala, presúvala, cestovala, žila, nežila, zažila, nezažila, milovala, nemilovala, pochopená, odstrčená, smutná, uplakaná, radostná, schopná...
„Myslíš?“ prehovorila zamyslene.
„Nemyslím.“ zaznela odpoveď.
„Myslím?“ opýtala sa opäť.
„Nemyslíš.“
„Keď nemyslím, keď nemyslíš, keď teda obe nemyslíme, dokážeme spolu myslieť?“ zamyslela sa.
„Nemyslím.“
„Keď ty nemyslíš, nemyslím ani ja?“
„Nemyslíš.“
„Keď nemyslím ani ja, nemyslíš ani Ty, myslí niekto iný, niekto mimo nás?“
„Nemyslí.“
Už ju nebavila stále tá istá odpoveď, boli dve, bola len jedna, mysliaca, nemysliaca, mysliaci, nemysliaci. Nechápala tomu, tak ako mnohému ostatnému. Chcela vysvetlenie, potrebovala odpovede, pravdivé odpovede, nie ďalšiu záplavu lží, aby ju ochránili. Potrebovala, chcela, no nemala...
Videla som to, čo nikto iný, zažila som to čo nikto, nikto to, moje skutky nikdy nepochopí. Prečo? Lebo do mňa nikto nikdy neuvidí. Mám tajomstvo, mám celý svet, stratila som ťa, no seba ešte nie. Mám tajomstvo, mám celý svet.
Kráčajúc sa snažila pohnúť aspoň o centimeter, nepodarilo sa jej to, už roky sa nepohla z miesta a pritom precestovala celý svet. Celý svet jej patril,. Každá jedna žena, každý jeden muž. Tak úporne sa snažila pohnúť sa aspoň o centimeter, aspoň o ten centimeter, život ide ďalej, aj keď vy stojíte. Svet sa točil nekonečnou, nevyvrátiteľnosti rýchlosťou, svet sa točil, ona statická. Pohla sa, urobila ten pohyb, preniesla niečo ťažké do pohybu, preniesla seba, vykonala pohyb, uskutočnila ho. No ten pohyb bol spiatočný. Ráta sa aj taký pohyb? Pohyb ako pohyb...
„Je krok spať lepší ako ostať stáť?“
„Je krok späť lepší ako ostať stáť?“ odpovedala na jej otázku zopakovaním. Pridala jej tým na vážnosti.
„Keď sa hýbu ostatní, musím sa pohnúť aj ja?“
„Keď sa hýbu ostatní, musím sa pohnúť aj ja?“
Neznášala jej odpovede aj tak sa jej stále pýtala. Mala dve možnosti: zblázniť sa, pohnúť sa. Stále sa jej na niečo pýtala, odpovedí sa zväčša dočkala, ale nie takých po akých túžila.
„Je život životom?“
„Je život životom?“
„Ako viem, že žijem?“
„Žiješ...“ odpovedala inak ako zopakovaním otázky.
Konečne, dočkala sa odpovede, síce ju nenaplnila, no kúsok usporiadala ten chaos. Žijem, žijem, žijem...
Brala to už dlho, biely prášok, pohybovala sa, stála. Brala ho už dlho, nový štýl života. Brala ho už roky, brala ho od vtedy, čo... Brala ho, bola s ním šťastná, brala ho, žila.
„Máš pocit, že to čo chceš, čo chcem, čo chceme, čo chcú oni, že to niekedy dostaneš, dostanem, dostanú?“
„Chceš vôbec poznať odpoveď?“ vytáčalo ju to, keď odpovedala otázkou, nikdy jej nemohla odpovedať priamo, vždy musela uhnúť? Musela?
„My?“
„My!!!“
„Ja?“
„Nie, ty nie, ale my...“
Takže my, poznala aspoň dáku odpoveď, my, to bola tá odpoveď. Ona sama neexistovala, jedna bez druhej neexistovali, nemysleli, nedúfali.
„Takže, len my? Nikto iný? Mimo nás, len my?“
„Len my...“
My, to bola odpoveď na všetko, odpoveď prečo oni kráčajú a my stojíme, lebo to sme my. My sme ja, my sme ty. My...
Opätovne si to dala, vtlačila do žili, vložila do hrdla, ukojilo ju to, naplnilo, vtlačila do žili, vložila do hrdla. Toto ju upokojovalo, toto ju naplňovalo, toto ju... len takto, sa hýbala, cestovala, sledovala, počula, zhovárala sa, obchádzala utrpenie, žila, len takto, keď boli...
„Budeš tu navždy?“
„Kým tu budeš ty, budem tu i ja. Ty bezo mňa byť nedokážeš a ja som bez teba iba para, hmla, opar,... Ty a ja, sme my, sme život, sme láska, sme všetko. Ty a ja sme mali celý svet, každú ženu, každého muža.“
„Po mne tu už nebudeš?“
„Hlupáčik, po tebe nič už nebude, po tebe nebude svet, nebudú ľudia, po tebe nebude nič.“
„Kto som?“
„Si život, si smrť, si šťastie, si láska, si nenávisť, si radosť, si smútok, si chudoba, si bohatstvo, si zdravie, si choroba, si pôda, si voda, si oheň, si vzduch, si slnko, si mesiac, si všetko, si všade, bez teba nič nemôže jestvovať, lebo ty si všetko.“
„Prečo?“
„Lebo to tak byť musí.“
Nepočula autá. Ich klaksóny po nej trúbili a ona ich nepočula. Nechcela ich počuť? Chcela ich počuť? Čo vlastne chcela? Čo nechcela? Nikto sa v nej nevyznal, ani ona sama.
„Po živote je život?“
„Po tvojom živote, či po ich živote?“
„Po živote všeobecne.“
„Po tvojom živote, či po ich živote?“
„Po ich živote je život?“
„Po ich živote je život.“
„Po mojom živote je život?“
„Po tvojom živote nie je život.“
Stále nechápala tie odpovede, odpovede, po ktorých túžila nechodili, iba samé hádanky, nemala síl ich riešiť a tak to brala, brala to roky, oni to brali, aby mohli byť my.
„Prečo?“
„Lebo.“
„Prečo?“
„Lebo.“
„Prečo?“
„Lebo.“
„Prečo?“
„Lebo.“
„Prečo?“
„Lebo!!!“
Ani teraz nedostala odpoveď, ani teraz.
Prečo? Prečo to brala? Prečo to brala už roky? Lebo s tým žila, s tým to bola ona, s tým to boli oni, s tým to boli my. My.
UPLAKANÁ
STRATENÁ
NEKOMPLETNÁ
SPOTENÁ
DETINSKÁ
NEMYSLIACA
NEUKOJENÁ
„Keď skončí, začne opäť?
„Každý koniec je začiatkom, každý začiatok so sebou prináša aj koniec. Sú to súrodenci, chodia spolu. Samostatne nie sú nič, ale spoločne...“
Opäť to brala, pozerala na ňu a vtlačila do žili, vložila do hrdla, aj teraz, aj keď tu bola, aj keď tu nie je, aj keď odíde, aj keď...
Pohla sa, síce vzad, ale pohla sa, prekonala to, pohla sa síce vzad, ale pohla sa, zvíťazila. Raz sa pohne dopredu, kým to bude brať môže sa hýbať, môže cestovať, spoznávať, môže byť, môže žiť. Kým to berie môže...
Nie všetko je tak, ako sa nám zdá, láska môže byť nenávisťou, klamstvo pravdou, slnko mesiacom, všetko má dve tváre. Nie všetko je tak ako sa nám zdá. Nič nie je tak ako sa nám zdá. Ako sa to zdá tebe, mne, im, nám. Nič. Všetko. Nič a všetko....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
niektore myslienky akoby pochadzali z mojej hlavy.
...