Každé ráno chodieval ku kaplnke pomodliť sa a vložiť pár
čerstvo natrhaných kvetov do kovovej vázy pri soške Panny Márie.
Pôsobil dobrácky. V tichosti si nažíval vo svojom
útlom domčeku spolu so svojím oddaným psíčkom.
Nikomu nič zlého nevykonal.
Ľudia sa ho však stránili, nechceli s ním mať nič spoločné.
Takmer nič o ňom nevedeli a ani sa ním nezvykli zapodievať.
Jedného dňa však ku kaplnke neprišiel. Vystriehla si ho smrť.
Klebetní občania sa začali o staručkého pána zaujímať.
Chceli vedieť koľko sa dožil, kto to bol, čo sa mu prihodilo,
či má rodinu, známych...
Dovtedy ho nikto ani len medzi rečou nespomenul a teraz
sa stal stredobodom pozornosti. Jedna mladšia pani z dediny
si dokonca vzala k sebe osiroteného Rafaelovho psíka
a starala sa o neho...
Niekedy musí človek až zomrieť, aby si ľudia všimli,
že vôbec existoval. Nemusí byť ani zlý a predsa ho odsúdia na samotu.
A to často len preto, že o ňom nič nevedia. Mnohokrát len smrť
nás prinúti pozastaviť sa a vzbudí náš záujem o druhých. Lenže vtedy je už neskoro.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár