hrialo nás dlho, no navždy nezostalo...
Ligotavý jeho lúč vyspevoval v kraji,
oznamoval drobným vtáčikom, keď sú doma, že sú v raji.
Spieval si lúč slnečný každý deň tú pieseň,
keď v tom spadol prvý list a nastala jeseň...
Lúčik usnul na obláčku, slniečko ho ukrylo,
belasými vankúšikmi dieťa svoje prikrylo.
A spolu s ním ľahlo si, do perín si vkĺzlo k nemu,
oddýchnuť si trošku chcelo - za dni teplé, za odmenu.
A hneď ako slniečko do perinky vkĺzlo,
Nastali dni nevídané, pestré malé kúzlo.
Stromčeky sa preobliekli, kostýmy si nové dali,
červené či hnedé lístie, na bál sa nám vychystali.
Vznešený to lesný bál, ach, to je len krása,
hneď je svet farebnejší a veselší zdá sa.
Keď však bál bol u konca, vánok mocne schladol,
div, že každý lístok hneď len neopadol.
Fúkol vetrík ešte raz a už bolo po kráse,
Nebolo už ani stopy po tej pestrej okrase.
Iba lístky rozprášené pod holými stromami,
počuť už len od vtáčikov vrúcne hlasné oznamy.
Odlietajú zatiaľ inam, omŕza im zobáčik,
chichotavo pousmial sa každý malý obláčik.
To, že vtáčky odlietajú aj tak nie je také zlé,
veď slniečko keď sa vyspí, rozsvieti nám znova v hmle.
Keď nás jeseň opustí, bude zima, tuhý mráz,
Snežná biela prikrývka tiež má v sebe mnohé z krás.
Biele stromy, biela lúka, celý kraj sa ligoce,
snežná víla z lesov hlása, že sa blížia Vianoce.
Všetko živé raduje sa, doba je to čarovná,
jeseni či letu, jari, všetkým sa krásou vyrovná...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár