Bol to obyčajný deň, ako každý iný. Bolo pár minút do zatvorenia obchodu a tak som unudene sedela za pultom a pohľadom sledovala rušnú ulicu za oknom. Zákazníkov som moc nemala a už to všetko vyzeralo, že tržba bude skutočne minimálna. Pamätám si, ako mi hlavou preletela myšlienka, že nabudúce si na takéto prípady vezmem do predajne nejaké krížovky. Hudba z rádia mu už rovnako uspávala a zhodnotila som, že asi bude na čase pomaly začať baliť.
Prešla som do skladu, kde som mala odloženú metlu a bola pripravená začať zametať. No sotva som sa vrátila do predajne, všimla som si malého chlapca, ako si zvedavo obzerá, čo mám v ponuke. Uvažovala, kedy stihol prísť. Nepočula som totiž zvonček nad dverami. Odložila som metlu do kúta a s úsmevom k nemu podišla.
„Pomôžem?“ znela otázka z mojej strany. Chlapcova tvár presunula svoj pohľad z tovaru na mňa. Nemohol mať viac ako šesť rokov a v jeho očiach som videla strach. Pery sa mu stiahli a chvíľku som nadobudla pocit, že by najradšej okamžite ušiel. Ja som sa však nevzdávala a s rovnakým úsmevom ako predtým mu opäť povedala: „Neboj sa. Vyber si čokoľvek budeš chcieť.“ So záujmom som ho sledovala a snažila sa z jeho tváre vyčítať akýkoľvek pocit. No márne. Chlapec sa očividne necítil vo svojej koži.
Rozhodla som sa skúsiť to trošku inak. Siahla som po jednej tyčinke, stiahla obal a následne odhryzla menší kúsok. Tá chuť sa opäť rozlievala do všetkých kútov mojich úst a súčasne aj pohládzala moju dušu. Zdalo sa, že to na chlapca konečne trošku zapôsobilo a povolil pery. Dokonca sa mu začali kriviť v menší úsmev. To mi urobilo skutočne radosť. Dala som si ešte jeden kúsok a spýtala sa: „Akú máš najradšej ty? Ktorú by si chcel?“
Neodpovedal. Miesto toho siahol do regálu priamo pred ním a vytiahol malú tabličku bielej čokolády. Pozrela som sa na jeho výber a pokrútila záporne hlavou. Miesto toho som vzala z iného regálu inú čokoládu. Rovnakej chuti, ale oveľa vyššej kvality.
„Vezmi si ju. To ti darujem.“ Ponúkla som mu, na čo chlapec položil svoju tabličku naspäť na miesto a siahol po tabuľke, ktorú som mu ponúkla ja. Konečne sa skutočne usmial, poklonil sa na znak vďaky a kúsok na to opustil môj obchod.
Ešte chvíľku som spokojne hľadela na dvere východu a bola šťastná, že mohla niekomu urobiť radosť. No čas pokročil a bolo na čase pustiť sa do roboty. Metla ostala stále opretá v rohu, kde som ju nechala. Pôvodne som chcela pozametať, zamknúť a ísť domov. No odrazu sa stalo niečo, čo ma absolútne rozhodilo.
Z rádia sa ozval hlas moderátora, ktorý hlásil: „A teraz tu máme niečo špeciálne. Náš poslucháč Tom si dal zaželať skladbu pre svoju lásku Judy. Ako vždy hráme najlepšiu hudbu všetkých čias a v prípade, že nás má Judy naladených, táto skladba ide pre teba“
„Presne tak. Len pre teba Judy.“ Ozvalo sa odrazu a následne cinkol zvonček. Stihla som sa otočiť presne vo chvíli ako už postava celkom vošla dnu. Bol to on. Vôbec sa nezmenil Tom. A súčasne na to, naša stará zamilovaná pieseň. Tak veľmi som ho v tej chvíli nenávidela. Vôbec sme sa nerozišli v dobrom a dosť bolo čo robiť, aby som sa ho zbavila, no zrejme to nestačilo.
„Zatancujeme si na našu pieseň láska?“ znela otázka. Nestihla som odmietnuť. Tom bez čakania na odpoveď ma schmatol za ruky a začal ma krútiť po celom obchode. Neprekážalo mu, že ma to bolí. Dokonca mu bolo aj jedno, že som sa absolútne nehýbala. Záležalo len na ňom. Tak ako vždy.
„Tom, pusti ma. Ja nechcem tancovať“
„To je predsa naša pieseň. A hrajú len pre nás“ namietol mi.
„Ale ja chcem, aby si ma pustil.“ Venovala som mu posledné varovanie.
„Inak čo?“ spýtal sa s tým nechutným úškrnom jeho nadradenosti a víťazstva. Tá nenávisť sa opäť prebudila. A než si to stihol len uvedomiť, uštredila som mu poriadny kopanec rovno do lýtka.
„To ti nedarujem!“ zhúkol na mňa, na čo ma pustil a s vražedným pohľadom sa ku mne začal približovať. Už veľakrát predtým sme sa pohádali. A tento pohľad nebol nič nové. Napriek tomu som sa však bála, čo spraví. A ako som zistila, oprávnene. Tom v záchvate zúrivosti nikdy nepremýšľal nad tým čo robí. Až keď bolo skutočne neskoro. A inak tomu nebolo ani teraz.
„Čo to malo znamenať?!“ vyprskol. Presne to bol dôvod, pre ktorý sa už naše cesty spojiť nemali. Jeho výbušnosť. Z hrozivým pohľadom v očiach do mňa strčil. Nemala som ani šancu zareagovať. Len keď som počula rinčanie skla a cítila, ako sa vedľa mňa rozbíjajú sklenené nádoby s vyloženým tovarom mi bolo všetko jasné. Jediné reflexy na ktoré som sa zmohla bolo zavretie očí a nastavenie rúk pred tvár. I tak však myšlienky smerovali k jedinému: „Ja tu umriem.“ Cieľová rovinka bol totiž môj sklenený výklad. Tom zdesene zvrieskol a následne vybehol z obchodu. Myslel si, že ma zabil. Nebola som na tom ale o nič lepšie. Až keď všetko stíchlo, nabrala som odvahu otvoriť oči. Bola to riadna spúšť a ľudia pred výkladom mali z toho zrejme väčšiu hrôzu než ja sama.
Žiadna bolesť neprichádzala. Už to bol pre mňa signál, že ma to rozbíjanie skla zabilo. Pokúsila som sa vstať. To už ale boli nejakí ľudia v obchode a pýtali sa: „Ste v poriadku madam? Nekrvácate? Volajte prvú pomoc!“
Neodpovedala som. Nijaká reakcia by nedokázala popísať moje pocity. Všetko sa to zbehlo príliš rýchlo. A moje slová ostali ako hrča zaseknuté kdesi v hrdle. Otočila som sa. Pohľad na zdevastovaný výklad mi veľa objasnil. No to nebolo všetko. Na druhej strane stál ten malý chlapec a neustále sa usmieval. Ukázal mi čokoládu, ktorú odo mňa dostal do daru a žmurkol na mňa. Zavrela oči a následne otvorila. Bol preč. Čo to malo znamenať?
Keď sa ma policajti vypytovali, čo sa stalo, hovorila som pravdu. O chvíľu Toma našli. Vydýchol si, keď zistil, že sa mi nič nestalo, no i tak mal dosť veľké problémy. Dostal zákaz sa ku mne približovať na sto metrov. Odvtedy sme sa nevideli. A ani mi nechýba.
Viac som sa ale pohrávala s myšlienkou na toho chlapca. Kto to bol? A čo malo to gesto znamenať? Netrvalo mi to veľmi dlho. Odpoveď tkvela ukrytá priamo v mojej predajni. Našla som hneď niekoľko novinových článkov.
Volal sa Peter Sux. Jeho rodičia boli veľmi chudobní a nemali šancu uživiť seba aj tri deti. Nakoniec sa rozhodli jedno z nich obetovať. Pre šancu ostatných prežiť. A preto jednej noci Petrovi matka podrezala žily.
Môj život mohol skončiť presne tak isto. Dorezaná vo výklade vlastného obchodu. Možno sa chcel Peter zavďačiť takýmto činom človeku, ktorý mu daroval obyčajnú čokoládu. Bolo mi ľúto, čo sa mu stalo. No ďakujem mu za svoj život. Nechýbalo veľa a mohla som byť celej ulici vystavená vo svojej vlastnej hrobke.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár