Pamätám si z toho len obyčajné útržky. A aj tie sú akési nekompletné. Je to ako skladať puzzle. V momente, ako vám chýba čo len jeden kúsok, obrázok je neúplný. Mne tých častí chýba oveľa viac. Minimálne dvadsať. A všetko to začalo tak nevinne.
Po dlhej dobe sa našej triede povolil skutočný výlet. Boli sme tretiaci a rozhodli sme sa všetci ísť na chatu. Ako dozor nás sprevádzali dve naše profesorky.. A tak sa naša cesta do obce Solíčky začala. V autobuse a so smiechom. Všetci sa najviac tešili na diskotéku, ktorá mala byť hneď v prvý večer. Muziky sme mali dosť a nakoľko náš spolužiak Igor si privyrábal ako DJ, mali sme aj celú aparatúru so svetlami.
Priznávam sa, aj ja som sa na to tešil. A rovnako to bola výborná zábava. Keby sa to tak nepríjemne nezvrtlo, mohla pokračovať až do rána a všetci sme sa mohli vrátiť s peknými spomienkami. Miesto toho nás však poznačilo, že jeden z nás, sa už nikdy zo Solíčiek živý nevrátil.
Moje spomienky sa začínajú vybalením sa na izbe a večerou. Všetko prebiehalo v poriadku. Diskotéka mala začať o 21:00. Bol som sa prezliecť a do izby vstúpila jedna z mojich spolužiačok. Lucia Briestenská. „Ahoj Roman.“ usmiala sa na mňa.
„Ahoj Lucka. Ideš dnes na diskotéku?“ spýtal som sa jej a už som si hovoril, že aspoň raz ju budem musieť pozvať do tanca. To dievča som mal celé dni v hlave. Ale rovnako som sa bál. Že by obyčajný chalan ako ja nemohol získať dievča ako je Lucka Briestenská. A navyše jej potenciálny priateľ bol náš spolužiak DJ Igor. Závidel som mu jej záujem o neho.
„Určite sa pôjdem pozrieť.“ odvetila mi a venovala mi otázku: „A čo ty? Väčšinou akosi len smutne sedíš na izbe a na skutočnej diskotéke som ťa ešte nevidela. Čo keby si sa konečne odvážil? Prísť sa s nami zabaviť a tak. Bude to fajn. Pozývam ťa.“
V tej chvíli som už nad ničím neuvažoval. Vedel som, že pôjdem. Stoj čo stoj. Konečne si zatancujem s dievčaťom svojich snov. A nikto mi v tom nezabráni.
Keď som vstúpil do jedálne, kde sa chalani rozhodli zapojiť aparatúru, zábava už prebiehala v plnom prúde. Svetlá svietili, hudba hrala a repárky sa išli od basov pretrhnúť. Malo to silu. Musel som uznať. Lucia momentálne tancovala s kamarátom Jurom a Igor klasicky za pultom vyberal muziku, ktorá sa ozývala asi aj na chodbách. Ešte šťastie, že sme tam boli sami.
Posadil som sa k baru a objednal si jednu kofolu. Pozeral som sa po okolí. Bolo niečo okolo desiatej, keď som sa rozhodol ísť tancovať. Väčšinu času som trávil skoro celkom sám. Baby sa venovali tým svojim a mne nezostalo nič iné, len sa zmieriť s dobrou muzikou. Svetlá dokonale osvietili celú miestnosť, no akosi zachovávali tajomnú atmosféru farebnej tmy. Všetko vyzeralo byť skvelé. Až do momentu, než sa spustilo celkom iné svetlo.
Mal som ohromnú smolu. V momente ako sa rozblikal stroboskop, niečo sa stalo. Videl som to v momente ako sa to spustilo. Hlava ma prudko zabolela, stratil som rovnováhu a ocitol som sa na zemi. Ale v jednej chvíli som to uvidel. Ohromné jasné svetlo, ktoré ma pohlcovalo zo všetkých strán.
Neviem ako dlho som bol v bezvedomí. V nemocnici to odhadovali na takých 5 minút, no mne to prišlo minimálne ako 2 hodiny. A celý ten čas som bol v bielom priestore. Okolo mňa boli postavy zahalené v bielych plášťoch s kapucňami. Prudko som vstal a obzeral sa navôkol. A zrazu jedna z postáv povedala: „Ja ťa zabijem Roman. Pokazil si celú zábavu.“
To svetlo ma načisto oberalo o rozum. Všetci sa pozerali na mňa, no pre kapucne som im vôbec nevidel do tváre. Ale tá postava, ktorá mi oznámila, že ma zabije ma vydesila. Okamžite som bol na nohách a utekal preč. Ani neviem ako no povedal som: „Nie, nezabiješ!“
Keď mi neskôr spolužiaci hovorili o mojom stave, zistil som, že som vyzeral, ako keby som blúznil. Niektoré z postáv sa ma pokúšali upokojiť, no ja som po tých slovách, že ma niekto zabije už pokojný nebol a zreval som: „Kto ste? A čo mi chcete?!!“ A ani som vraj nečakal na odpoveď. Miesto toho som prešiel k nim bližšie a smeroval som k postave, ktorá mi hovorila, že ma zabije. A zúrivo som sa na ňu rozbehol: „Nikto ma nezabije! Ja zabijem teba!“
Ženské postavy v kapucniach začali jačať a nikomu sa nedarilo upokojiť. Našiel som svoj cieľ. Oboma rukami som postavu oblapil okolo pása a strmhlav sa s ňou vrhol ku stene. Nastal prudký náraz a odrazu som počul silné rinčanie. A silné zvolanie: „To nie!“ Nejaké ruky ma odtiahli a už sa biele postavy venovali tomu v kapucni, pričom mu spod hlavy stekala krv. A niekto zvolal: „Volajte sanitku! Rýchlo!“ Potom si už nespomínam na nič. Zrejme som opäť omdlel a stratil som aj posledné zvyšky síl.
Keď som sa konečne prebral, ležal som v nemocnici. Nado mnou sa skláňali zúfalé hlavy spolužiakov a medzi nimi aj Lucia. Pozeral som sa na nich a spýtal sa: „Čo sa stalo? Prečo som v nemocnici?“
„To jasné svetlo zo stroboskopu ti zrejme ublížilo Roman. Dostal si nejaký záchvat alebo čo. Zrazu si omdlel a nikoho nespoznával.“ povedala mi pani učiteľka, no z tvári som čítal, že to nebude všetko, čo mi chcú povedať.
„No dúfam, že som už v poriadku.“ povedal som opatrne, nakoľko ma tie pohľady trochu desili. No potom sa slová ujala Lucia.
„To ale nie je všetko. V jednej chvíli si sa odrazu prebral a nikoho si nespoznával. Bol si ako šialený. Keď Igor videl, že si otvoril oči, zo žartu povedal, že ťa zabije za pokazenie našej diskotéky. Ale asi to nebol dobrý nápad.“
„Čo sa stalo?“ nechápavo som krútil hlavou a nerozumel ničomu. Lucia to nakoniec dopovedala: „Roman, Igor je mŕtvy. Zrazu si sa na neho vyrútil takou rýchlosťou, že ste vrazili do steny. Lenže na tej strane bolo práve zamrežované okno. Igora si hlavou ovalil o sklo tak, že sa rozbilo a potom...“ hlas sa jej zlomil, no videl som, že to musí dopovedať, „...potom som počula náraz o mreže a zrútili ste sa obaja na zem. Igorovi z hlavy tiekla krv a pred pár minútami zomrel. Utrpel rozsiahle zranenia v oblasti zátylku a jeden z črepov sa mu dostal do hlavy.“
Nemohol som tomu uveriť. To neboli postavy neznámych ľudí. Ale moji spolužiaci. Nikoho som nespoznal a stálo to život nášho DJ-a a spolužiaka Igora. Ako sa teraz pozriem jeho rodičom do očí? Ako sa môžem pozrieť na seba? Lucia zrejme pochopila moje myslenie a povedal: „Nič si nevyčítaj. Nebola to tvoja vina. Ale čo spôsobilo, že si omdlel? Na čo si to tak zareagoval?“
A ja som im v tom návale nových pocitov a bolestí povedal len jediné: „Vtiahlo ma to jasné svetlo.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár