Mala anjelskú tváričku, ktorá aj v bolesti vyzerala rozkošne. Bola jediným človekom, ktorý by si to nechal. Bála sa ma a ja som z toho ťažil. Vydieral, vyhrážal sa, fyzicky napadal. Páčilo sa mi, keď plakala. Ani nie, keď plakala. Páčil sa mi práve ten moment, ktorý je medzi plačom a suchou tvárou. Zrútenie sa. Je to emócia, silná emócia. Čo som vždy obdivoval. Vedela, že ak sa mi vzoprie, bude to oveľa horšie. To je zákon prírody, zákon silnejšieho. Neskôr z nej vyrástla silná, zocelená bytosť. Je medzi nami puto, ktoré nikdy nevznikne medzi ľuďmi, ktorí na seba nie sú naviazaní takýmto nazývajú to zvráteným spôsobom. Kedy zdravie a život jedného je úplne v rukách druhého. Kedy človek pozná najtemnejšie zákutia duše, kedy sa nechá vtiahnúť do vecí, do ktorých by sa iný človek za normálnych okolností vtiahnúť nedal. Tvoj život je závislý na mojej vôli. A môj život na tvojom mlčaní. Chce to využiť všetky prostriedky moci, aby bol strach z prerieknutia sa silnejší ako strach o vlastné zdravie.
Dnes na teba spomínam, Lisa. Bola si jednou z mála. Bola si jediná na svete. Tvoja prítomnosť ma hojila. Tvoje zúfalstvo a oddanosť boli balzamom na moju dušu. Sestrička. Komplicka. Milovaná. Teraz tu nie si a ja som sám. Teraz si preč a ja ťa už nemám, nevlastním ťa, nemám nad tebou moc. Nad tvojimi činmi, nad tvojimi slovami a sĺzami. Zbláznim sa z toho. Ži si svoj život. Najlepšie bezo mňa, aj bez spomienky. Pre mňa si sa už zabila veľakrát. A ja sa naučím neobzerať sa. Už nikdy viac sa neobzriem. Už nie si.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár