Znova som sa zobudila s tým pocitom. S pocitom nechcenosti. Zvykla som si na to. Teda aspoň som sa o to pokúšala, ale dnes to na mňa zase prišlo. Bolesť hlavy, ktorá je naozaj neznesiteľná; uplkané oči, ktoré nikomu nevadia a nik si ich nevšíma; a najhoršie na tom je ten zvláštny pocit nechcenosti. Chodia okolo vás ako okolo horúcej kaše, bez povšimnutia. Bez pohnutia akejkoľvek brvy. Nikdy som necítila niečo také silné ako teraz. Nechcenie, samotu, nenávisť, klamstvo. Naozaj sa tu necítim dobre. Som na pokraji svojich síl. Psychických aj fyzických. Nemám silu ďalej bojovať. Medzi nimi. Medzi vami... V jednej knihe som raz čítala, že samovražda je kapitulácia. Kapitulovanie by sa mi teraz zišlo.

Zvykla som si už aj na to, že za všetko možem ja. Je mi to už naozaj jedno, toto jediné. Snáď to poznáte. Ak sa u vás doma niekedy niečo pokazilo, záhadne stratilo, zjedlo alebo rozbilo, bez akéhokoľvek opýtania ste za to mohli vy. Kde sa stratila prezumpcia nevinny? Bohužiaľ aj tá sa stratila... Vlastne, čo by som chcela? Serie ma i to, že mi nikto neverí. Nikto. Ja neviem klamať, vždy mám taký nepríčetný pohľad alebo na hlavu postavený úškľab, že si každý hneď domyslí, že je to lož. A keď používam klamstvo, tak len preto, že niekomu nechcem ublížiť. Aj tak to niektorí jedinci stále nedokážu pochopiť, i keď vás vychovali; poznajú vás ako vlastnú dlaň, lebo s vami žijú od malička; ste ich vlastná krv a museli ste zdediť po nich aspoň nejaké tie gény...

Som zlá. Priznám si to, aj keď neviem prečo. Už to mám tak vsugerované v hlave, pamäti, že sa to nedá jednoducho stornovať alebo deletnúť ako na klávesnici počítača. Žijem s tým a čo? Vždy ma vykreslovali ako zlú, pred všetkými. To prvé dieťa, čo sa im narodilo (moj brat), je v ich očiach svatec. Nevadí, že prepadol v prváku na strednej. Nevadí, že každú noc ide televízor do druhej v noci, pri ktorom si mydlí toho svojho vtáka. Nevadí, že autom vyváža nejaké p*čky. Nikto to nevidí. Nikto nevidel ako mi nadáva do p*č, k*riev, vyj*baných. Nikto nevidel ako po mne hádže nožíky, stoličky... Nikto nikdy nevidel ako mi vyrazil zub, keď som mala osem rokov. Ako ma pred mojou njlepšou kamarátkou fyzicky napadol... On je ten svatec. Chodí do práce, kde si zarobí vlastné peniaze, čiže nevyžobráva ako ja. Vozí starých rodičov do kostola za čo ho milujú. Necítim k nemu nenávisť to vobec. Cítim len nespravodlivosť. Ukrivdenie.

Prečo nemožem byť taká, akú si ma vysnívali? Takú, akú ma chcú všetci? Kde sa stala chyba? Chyba je vo mne, nie v niekomu druhom...

Sedím tu sama. V celom dome nie je živej duše. Vlastne okrem tej mojej a už aj o tom začínam pochybovať, že je živá a kompletná. Už som si bola aj zapáliť, ale ani to nepomáha zabudnúť na všetky tieto otázky. Z rádia reve nejaká hudba, ktorá by ma mala aspoň ako tak zachrániť z tejto mizernej situácie. Uvidím či sa jej to podarí...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
purenarcissism  19. 11. 2011 15:05
Napíš svoj komentár