Sama neviem, čo sa vo mne deje.
Sama blúdim ulicami mesta, lebo potrebujem byť sama.
Sama plačem a slzy ma pália na tvári.
Som sama....
Neznášam samotu. Z celej duše. Nechcem do smrti zostať sama.
Samota- moj najvačší nepriateľ. Potrebujem cítiť ľudské teplo pri mne. Vedieť, že pri mne niekto stojí. Že sa mám o koho oprieť, keď mi bude najhoršie. A to je práve teraz. Až teraz som prišla na to, že sa nemám na koho obrátiť, aby ma utešil,poláskal,pomohol či poradil. Je to všetkým jedno.
V mojom vnútri to vrie ako v parnom hrnci, ktorý za pár sekúnd vybuchne alebo vykypí. Potrebujem sa vyplakať a vykričať. Ísť na pusté a opustené miesto. Zabudnúť na problémy. Na všetko. Ako to mám spraviť? Jednoducho to nedokážem! Neviem to...
Vlastne ja ani neviem, čo ma tak strašne trápi. Nemám žiadne katastrofálne problémy ako iní ľudia, ktorý nemajú domov,nemajú čo do úst... Moje problémy sú banality pre ostatných, ale pre mňa sú to problémy s veľkým P.
Som bezradná...
Stratená sama v sebe.
Blúdim a tápam životom.
Bojím sa...
V diaľke nevdím žiadne svetlo, za ktorým by som mala napredovať.
Nevidím.
Som zaslepená niečim, čo neviem identifikovať.
Ženiem sa do jamy levovej.
Ale aj tak som stále tu.
Nevzdávam sa.
Som optimista.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
purenarcissism
19. 6.júna 2011 17:06
ja som tu vždy, to vieš...teba nikdy nebudem mať v piči, vždy tu budem, aj na telefóne aj kdekoľvek
Napíš svoj komentár