Facetoface: Včera.

Akosi sa mi chce zas a znova plakať, keď si spomeniem na včerajší večer.
Keď si predstavím, že s ním už nebudem každé ráno stáť před školou, držať v ruke cigaretu, drístať trápne žarty, ktorým pochopí iba on, smiať sa na perverzných vtipoch, alebo len tak. Byť s ním. Vedľa neho. Vidieť ho ako je šťastný. Dívala som sa na to štyri roky. Ako je šťastný. S ňou. S krásnou ženskou, podľa jeho predstáv. Viem presne aký má vkus- dlhé vlasy (krátke vlasy sa mu nepáčia, preto mi vždy,vždy vynadal za to, že som sa ostrihala), najlepšie bez ofiny (moju ofinu nemal nikdy rád, stále ju kritizoval a hovoril mi aby som si ju nestrihala do roviny, ale zošikma- proste som mu nikdy nevyhovela), nemusí sa priveľmi maľovať práveže má rád prirodzenosť (v tomto som ho nikdy nepočúvala, maľuvala som sa po svojom- hrubá, čierna očná linka, červený rúž. Až teraz. Posledné mesiace mi bolo jedno ako vyzerám, nenosila som ani make-up), dlhé nohy (nemám dlhé chudé nohy), aby mala peknú chudú postavu (tak to tým duplom nemám, podľa mňa si chcel kompenzovať svoju postavu lebo tiež nie je najchudší, tak aspoň aby mal chudú ženskú), malý zadok a zase nie príliš malý, taký akurát ( ha! Tak toto naozaj nespĺňam). Ale najviac ho musia zaujať oči. Oči. Záleží mu na ich krásote, možno v nich hľadá aj niečo iné, neviem. Ale povedal mi, že oči pre neho znamenajú najviac. Čo si tak spatne zoberiem, všetky jeho predchádzajúce mali pekné oči. Teda, aj mne sa páčili. A boli všetky pekné. Krásne. Ale ako sám povedal: ,,Keby aj predo mňa postavíš najdokonalejšiu vec z najdokonalejších vecí, vždy nájdem na nej chybu.´´

Prečo vlastne toto píšem? Prečo? Včera mi zase vravel veci... veci, čo nehovoríte len tak niekomu. Vážne veci. Veľmi osobné. Nie vhodné pre každého poslucháča. O rodine. O jeho fotrovi, ktorý urobil jednu veľmi zlú vec. Za to ho nenávidí. Nikdy mu to neodpustí. Viem to, aj on to vie. Ako včera povedal: ,,Neublížil tým len sebe, ale aj celej rodine. Je strašný egoista.´´ zároveň bol strašne šťastný, lebo jeho mamina posledný mesiac trpí. Vlastne všetci v ich rodine. Po troch rokoch bude všetkému koniec. Bude šťastný. Opäť. A ja sa budem len prizerať. Miluje svoju rodinu. Hlavne mamu. Veď kto iný mu tam zostal? Brácho? Od tej doby, čo mu prefikol frajerku, sa príliš nemusia. To si neodpustí do smrti. Viem to, vie to aj on. Včera mi to povedal...

Najviac ma však dorazilo to, že všetci nám hovorili ako nám to spolu sluší, že sa k sebe hodíme a drísty podobného typu. Stalo sa mi iba raz, že na mňa žiarlila jeho priateľka. Mala som s ňou nejaký malý konflikt, ale tak čo. Včera ma to však už tak strašne dožralo, že som penila hneď od rána... Bolo mi fakt zle od žalúdku, ani sama neviem prečo (možno preto, že za posledné dva týždne som nezjedla nič plnohodnotné, ale to je o inom). Bol vedľa mňa. Znovu. Potom som už len počula, že či náhodou nie som tehotná. Akože s kým? S duchom svätým? Nie, veď s ním. Aha, díky... poobede nám povedali, že by sme boli dokonalý pár. A večer to zaklincovali. ,,Dajte sa k sebe, chcem vám urobiť manželskú fotku.´´ (neznášam vtipy takéhoto charakteru. Tada možno mám rada, ale nie pri ňom. Keď všetci vedeli, že som ho mala viac ako len rada). Sadli sme si do jedného nemenovaného podniku, kde som sa poznala s barmankou Saškou. Jasné, aj tá sa ma hneď pýtala, či je to moj frajer a že koľko sme spolu. Pozerám, že ľudia vám šibe... Hlavná vec, že má frajerku, ktorej každú hodinu volal. Vždy mi len povedal: ,,Počkaj, na 5 sekúnd zavolám holke.´´ Vďaka, možem to j*bať.

Mala som ho viac ako len rada. Dokonca som mu to aj povedala, teda... napísala...trápne však? Po tom sme sa asi tak týždeň nebavili, ale potom prišiel za mnou a bol v pohode, tak som bola aj ja. Nikdy viac sme to už neriešili... zvykla som si na to, že nie som tá. Tá, ktorú by mohol chcieť. Túžiť po nej. A nebodaj aj milovať. Zvykla som si na jeho frajerku, ktorá si zvykla na mňa. Pozerala som sa na neho. Na to, aký je šťastný. Som rada, že je šťastný. Ale občas mi to tak príde ľúto. Že toto čo má ona, som chcela mať aj ja. S ním. Ale ustúpila som, lebo som zistila, že to nemá zmysel. Nie, že zmysel, ale proste nefungovalo by to. Vlastne nie. Tam išlo o to, že nie som dokonalý kus, podľa jeho predstáv. Jeho predstavy sú občas divné, komplikované. Veď aj moje. Raz som mu povedala, či aj jemu to príde tak, že sme ako jedna osoba. Že rozmýšľame rovnako. Že naraz povieme isté veci. Že sa smejeme na veciach, ktorým iní ľudia nechápu. Že sme si našli osobitný druh srandy. Vtedy mi na to neodpovedal nič.
Včera to bolo iné. Na posranej vernisáži stále doliezal za mnou. Sadla som si, sadol si vedľa mňa. Naliala som si víno, dal si aj on. Chcel ísť fajčiť, tak ma chytil za ruku a vyviedol von (bolo to divné, keď ma držal za ruku...) dávala som mu čips do úst, ako jeho neviem koľko ročná frajerka. Stále sme sa tam obímali. Chytali. Šťuchali. Najlepšie na tom bolo to, že on mal oblečené sako a košeľu. (štramák vyviedol ma tým elegantným štýlom, veď viete... keď muž urobí také oko, vy si cez jeho ruku prevlečiete svoju a tak. To bolo dosť nepríjemné, hneď som si predstavila našu svadbu. Humus. Stále sa ma pýtal, či niečo nepotrebujem pomocť (keď som upratovala po vernisáži). V podniku vyhradil vedľa seba miesto, len pre mňa. Nikoho iného tam nechcel pustiť a keď sa to aj stalo, vždy ho od tiaľ vykopol a povedal, že chce, aby som sedela vedľa neho. Keď mi zvonil telefón a zistila som, že je to on, rýchlo som ho dala Zuzana, nech to zdvihne. Vypýtal si ma k telefónu, ja som pokrútila hlavou, že nechcem. Ale aj tak som to nakoniec vzala. Chcel sa len opýtať, či ho počkám, aby sme šli spolu. Potom sa ma pýtal, či ho idem odprevadiť na autobus. Samozrejme, že som odpovedala nie. Nie u neho znamená áno. Tak som išla. Bolo to divné, keď sme stáli na zástavke, on ma objal a povedal: ,,Drž sa. Ahoj.´´ nič viac, nič menej...

Dokonca sa ma pýtal na moju rodinu, to už bolo celkom zvláštne. Vlastne na vernisáž prišla aj moja mama. Podstúpil ku mne a povedal: ,,Ja sa s ňou nechcem zoznamovať.´´ Prosím? ja som mu niečo také hovorila, aby to urobil? Nikdy. Pousmiala som sa. Prvýkrát za naše spoločné existovanie sa niečoho zľakol. Možno zoznámenie s mojou mamou pokladal za určité povýšenie sa na vyšší level. Neviem. Potom sa ma pýtal na otca... V skratke som mu povedala, čo je zač. Čo robil, čo robí teraz. Prisahal mi, že ak budem mať s ním niekedy problém, aby som sa mu ozvala. Že nedovolí, aby mi niekto ubližoval. Že ma má až príliš rád. Ale bojí sa toho, aby som ho za to znenávidela. Samozrejme ako správna hrdinka som mu odpovedala: ,,Teba sa nedá nenávidieť...´´
Potom zaútočil na moju osobu. To nebolo moc príjemné... ,,Napríklad nemám na tebe rád, keď sa zduješ, ani mi nepovieš prečo. A keď sa ťa pýtam, tak povieš, že nič. Nechceš sa so mnou vobec o tom baviť.´´ V duchu som si pomyslela, že to je moj útek od vecí, ktoré nechcem rozoberať. Že sa vlastne takto len bránim pred ľuďmi. Že sa uzatváram do škrupiny, do ktorej nikoho nepustím. Kde som sama. Tak mi je najlepšie... Pokračoval: ,, Ale už som si na to zvykol. A mám ťa rád aj s tvojimi chybami.´´ Aká silná a mocná veta. Neviem, čo sa odpovedá na takéto veci. Stále mi pozeral do očí a tak som mu povedala, že mi je to nepríjemné. Nemám rada, keď sa niekomu musím pozerať do očí. Bojím sa toho.

,,Prečo sa nedokážeš niekomu pozerať do očí? Pre mňa to znamená strašne veľa...´´
,,Možno preto, že ja dávam tomu človeku najavo, že mu verím. Že mu doverujem...´´
,,Tým chceš povedať, že mi neveríš?´´
,,Nie, verím ti, ale proste... ja neviem...´´
,,Aha, ty radšej komunikuješ s ľuďmi cez internet, kde ich nevidíš. Kde nevidíš ich prirodzenú reakciu. Nevieš, či sa pousmial. Nevieš, či sa zamračil. Nevieš, či pochopil tvoj vtip a ako na neho reagoval- či sa náhodou neurazil.´´
,,Áno, bojím sa ľudských reakcii. Mne to takto vyhovuje... písať si ľuďmi.´´
,, Tvoje zasrané písmenká......´´
,, Možeš byť rád, že som si ťa pripustila až takto blízko k telu... Zvyčajne to nerobím. Bránim sa. Si jeden z mála, ktorého som si pustila dovnútra...´´

Blog

2 1 0 0 0

Komentuj

Včera.

Komenty k blogu

Horúce!