.....NOX......part 1

Bóže,čo ten profák chce? Čo nevidí,že ho nikto nevníma? Sedím v miestnosti bez okien a hodina mi pripadá ako celá večnosť. Spolužiaci sa rozprávaju medzi sebou a nevnímaju čo sa deje na prednáške. Ja už pomaličky upadám do sveta snov, len spolužiak ma vyrušuje v mojom zaspávani slovami: Nespí,spať si mal doma... S kyslím výrazom tváre sa na neho usmejem a mysľou mi prebieha myšlienka, že človek skôr zomrie na tej prednaške ako zaspí...Keď som študoval ja,prebudil ma profesorov monolog, tak sme museli ešte raz toľko vedieť...hmm, keď si ty študoval,tak mamuty sa ešte lovili k obedu. Mrmlem si pre seba.Z čoho sa pobavil i spolužiak,asi ma počul. Sledujem bez záujmu profáka, ale i spolužiakov, všetkých poznám, či osobne alebo len z videnia,ale zaujala ma jedna osoba,ktorá sedela vpredu,bola v čiernej mikine,s kapucňou na hlave. Pýtam sa spolužiaka, či ju nepozna. Ten na mňa pozerá, a hovorí: Marco, čo ti je? Veď to je...V tom sa ta osoba otočila k nám,spolužiaka v tom momente som nepočul,alebo skôr nevnímal ho. Zaujala ma ta osoba,až desila. Jej tvar nebolo vidno, akoby ju nemal. Možno to bolo tou kapucňou,ale nevidel som ju. Pohľad tej osoby ma doslova prebodával. Otočil som sa k spolužiakovi, či to vidí i on,ale jeho zrazu nebolo. Nebolo nikoho,keď som sa otáčal nechápavo okolo seba...Čo sa deje? Nebolo nikoho,ani profesora,ani spolužiakov...Kde su? Vybehol som na chodbu,kde bol vždy niekto,ale teraz tam nikto nebol. Len odporny zápach,ako keď palite kožu. Ten zápach ma dusil a nútil ma utekať von a nadychnuť sa čistého vzduchu. Ale keď som vyšiel von,zmeravel som od hrôzy. Moje oči videli odpoveď na ten strašný zápach. Na stromoch, ktoré stáli vonku pred budovou,boli pribitý spolužiaci i profesor,a akoby nestačilo boli za živa upáleni. Ešte som počul stonanie,a výkriky niektorích. Chcel som pomôct jednému,ktorý ešte žil. Ale ako som sa ho snažil dostať zo stromu, jeho telo sa začalo rozpadať. S hrôzou som pozeral na to strašné peklo. A vydesený z vlastnej bezmocnosti som sa posunul o krok späť. Zrobil som chybu. Nado mnou sa práve prelomil horiaci masívny konar,ktorý spadol rovno na mňa. Cítil som,ako mi ten konár,pomalý bral všetku sílu, ktoru som vynaložil na jeho odvalenie. A ako dym z horiacich tiel mi zapĺňal pľuca,stracal som vedomie.Strácal som sa v tme...

Prebudím sa v svojej posteli,celý spotený a zadychčaný. Poobzeram sa okolo seba,a vidím, že som vo svojej posteli, v svojej izbe. Vydychnem od uvoľnenia, že to bol len sen. Pozriem sa napravo a vidím ako moja priateľka spokojné spí. Pozriem sa pred seba,kde svietí obrazovka telky. Idem ju vypnúť, zbytočne ide. Ako stojím pri telke, zaujme ma relácia, v ktorej sa bavia o vysokoškolskom vzdeláni...Hmm,kecajte si kecajte, aj tak sa nič v tom nezmení. Myslím si,keď tak sledujem ako horlivo sa bavia o zmenách pre zlepšenie vzdelania. Už idem vypnúť,ked sa zrazu prekvapene zaseknem,a pozerám s hrôzou na obrazovku. Je tam ta osoba,v kapucni. A hovorí niečo,čomu nerozumiem,ale ostatní mu rozumeju. Cítim jeho pohľad, akoby ma videl, i keď on je v štúdiu a ja vo svojej izbe.Musel som si sadnúť a pretrieť oči.To nie je možné,o ňom sa mi snívalo a teraz je v telke..Musím ísť fajčiť. Ale predtým dám priateľke bozk,aby sa jej sladko spinkalo. Ako sa skláňam nad ňu. Vykriknem od strachu. Jej tvár,jej telo je cele spálene na miestach až úplne. Zhrozené sa dívam na ňu, a pomaly sa mi vtláčaju slzý do očí. Ale uvedomím si, že celá posteľ horí,a od nej sa chytila celá miestnosť.Vetracie okno nestíha odháňať odháňať dym. A pomalý zapĺňa celu miestnost,hustý dým.Utekáť už nemá význam. Padám na kolená,a pri pohľade na zhorené telo mojej priateľky a so slzami v očiach,ktoré ma pálili upadám do temnoty.....

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu