.....Zmrzlina....

No,dnes je strašne horúci deň. A ako každý taký deň, sa idem prejsť počas obedňajšej prestávky na námestie, kde si kúpim noviny,sadnem do parku pri kostole,a pri príjemnom žblnkotani blízkej fontány, si v kľude prečítam noviny. Prechádzam práve cez námestie, keď tu si všimnem , že je otvorená zmrzlináreň, kde robia strašne dobrú točitú zmrzlinu, ktorú som už dávno nemal. Netrvalo dlho,a už som sa prechádzal so zmrzlinou v ruke po námestí smerom k parku,ale prv sa zastavím pri stánku, kde si kúpim dnešné noviny.

Ako tak idem ku stánku,tak ma zastihne taký čudný pocit ako keď, vás niekto dlho pozoruje, a vy sa musíte otočiť. Ako som sa otočil, videl som malého chlapca,ako pobehuje neisto za mnou z jednej strany na druhu . Keď ma videl, že na neho dosť nechápavo pozerám, tak sa ma opýtal : "Ujo, nekúpite si dnešné noviny?"...
"Nooo, práve som si chcel kúpiť v stánku, ale však to je jedno.Po koľko predávaš?"...
"Desať kolun."...
"Len desať korún? Tak to je lacnejšie ako, v stánku.Tak zoberiem jedne,len musím nájsť nejakú desiatku. Podržiš mi zatiaľ zmrzlinu?"...

Chlapec mi prikyvuje,že áno,tak som mu ju podal. Kým ja som po vreckách hľadal desaťkorunáčku, nemohol som si nevšimnúť ako malý chlapec,túžobne pozoruje roztápajúcu zmrzlinu,a pomaly mu stekajú slinky pri pohľade na krem tečúci po jeho prstoch...
"Aaaa,mam ju"...prerušil som jeho zamyslenie..."Tak, nech sa páči,tu je desať korún" a podávam chlapcovi desiatku...
"Ďakujem"..poďakoval chlapec a podal mi moju zmrzlinu....
"Hmm, nemáš chuť na zmrzlinu?"...pýtam sa chlapca,lebo mi to nedalo sa nespýtať sa ...
"Mám ,ale je veľmi dlahá"....odpovedá mi
"A čo, keby som ti kúpil zmrzlinu ja?"...
"Neee,to nemôžem, nie je to splávne"...
"Nooo, to máš pravdu, ale dohodneme sa tak, dám ti teraz peniaze na zmrzlinu, ak mi sľúbiš, že zajtra tu budeš s novinami, tak ako dnes.Dobre?"...
"Dobje"...
Podal som chlapcovi peniaze,a ten sa hneď rozutekal k zmrzlinárni a netrvalo dlho,a už lízajúc zmrzlinu,sa stratil v dave ľudí...

Na ďalší deň,sa opäť prechádzam po námestí,a pomaly si to mierim k zmrzlinárni.Hm, nemyslím, že toho chlapca dnes uvidím,bol by som naivný, keby som čakal, že tu bude i dnes,mi prebieha hlavou..."Ujo, ujo",ma vytrhne z myšlienok.Obratim sa smerom tam z kade sa to ozýva.A na moje prekvapenie z toho smeru sa náhli ku mne ten chlapec zo včera....
" Tak si splnil čo si sľúbil,za to si zaslúžiš malú odmenu"...a kupujem dve zmrzliny z ktorých jednu podávam chlapcovi.Ten s úsmevom,sa pustil do zmrzliny.
"Ako, sa voláš?"...pýtam sa chlapca....
"Jakub."....odpovedá mi...
"Teší ma Jakub,ja som Faerthes"...
"Aj mna teší Fajejtes"...
"Faer...a nechaj tak,volaj ma Fajejtes"...usmial som sa...."A koľko máš, vlastne rokov?"...
"Jedenásť"...odpovedá Jakub
"Len jedenásť, a už roznášaš noviny?"...
"Áno,lebo chcem ten bicykel, čo je tam"...a ukazuje na bicykel vo výklade obchodu,ktorý je oproti nám....
"Aha, a prečo ti ho rodičia nekúpia?"....
Malý chlapec v tom momente prestal vychutnávať zmrzlinu a sklopil oči..." Ocka nepoznám,a mamka mi ho nemôže kúpiť"...
"Aha"...nevedel som čo povedať,tak som radšej zmenil tému...."Inač Jakub, máš problémy vysloviť R?".....
Jakub trošku zahanbene sa opäť pozrel na zem a prikývol,že áno...
"Nič si z toho nerob,aj ja som mal s tým problémy v tvojom veku,a keď sa tak zamyslím, tak do dnes mam trošku s tým problém...ale nič si z toho nerob,to sa napraví"...
Malý chlapec sa pousmial...
"No nič Jakub,musím sa ja už pomalý vrátiť do školy. Tak ma tešilo,a dúfam, že sa opäť stretneme"...
Malý chlapec sa pozdravil,a mávajúc sa stratil medzi dav ľudí...

Tak to išlo, nasledujúce tri týždne. Keď zrazu,ako tak kráčam so zmrzlinami v ruke,na mieste kde som sa stretával s Jakubom, zrazu tam bol iný chalan oveľa starší ako Jakub. A tiež predával noviny. Tak som podišiel k nemu...
"Dobrý"...
"Dobrý"...
"Prosím ťa, nevieš kde je Jakub?"...
"Kto?" pýta sa ma predavač.....
"No,taký malý chlapec, ktorý tu predával pred tebou noviny"...
"Nie ,neviem, dnes som len začal"...
"Aha,a"...chcel som sa opýtať či by náhodou by nezistil či sa mu nič nestalo,keď ma predavač prerušil s:
Počujte,nemám len na vás čas,tak beriete noviny,alebo nie?....
Hmm,tak tebe asi slušnosť vyoperovali,mi prebehlo mysľou....
"Áno,beriem",sucho mu odpovedám,"koľko stoja"...
"pätnásť korún"...
"Koľko?" Aaaa,nebudem sa vadiť."Tu máš", mu hovorím a podávam mu peniaze, pričom mi chtiac nechtiac spadne zmrzlina na jeho nohavice...Chalan sa na mňa nenávistne pozrie,ale akoby mu niečo bránilo hovoriť...
"Sorry,ale nemám čas to riesiť,ale ak chceš to riešiť,tak sa ozvi na to číslo"...hovorím predavačovi a dávam mu svoju vizitku,na ktorej je tvár démona s krídlami anjela a pod ním číslo.Predavač,ako som čakal,skrčil vizitku a hodil ju za seba.
"Aby si potom neľutoval",hovorím chalanovi a odchádzam k svojej lavičke...

Ako tak si prechádzam po stránkach novín,tak utvrdzujem si dojem, že som zbytočne si ich kúpil. Až keď otvorím jednu stránku,kde pri prečítaní nadpisu mi mi prebehol mráz po chrbte.
KRKAVČIA MATKA ZAVRAŽDILA VLASTNÉ DIEŤA....
Podľa očitého svedka,malý chlapec prosil matku,aby peniaze ktoré ťažko zarobil neprepila,ale aby kúpila jedlo,alebo niečo užitočné. Matka v zápätí sotila malého chlapca na cestu, v momente keď z poza zákruty prechádzalo auto,a pokračovala bez záujmu o chlapca ďalej. Vodič automobilu nestihol včas zareagovať a malého chlapca prešiel. Vodič automaticky, zastavil a snažil sa malému chlapcovi poddať prvú pomoc. No jeho úsilie chlapcov život nezachránilo. Vodič počas policajného výsluchu vypovedal, že malý chlapec ho v posledných chvíľach života držal za ruku a povedal: "Ľúbim ťa mamka"....Vzápätí zomrel. Polícia krkavčiu matku zaistila v neďalekom bare,kde zapíjala svoj hrôzostrašný a neľudský čin....
Ďalej to už nemôžem čítať,pri pohľade na fotku malého chlapca som skryl svoju tvár do zovretých dlani. Bol to malý Jakub,život nebol k nemu milý a predsa sa radoval,tím ktorí mu ubližovali,odpúšťal, a tú ktorú miloval,neprestal milovať,ani po tom čo urobila. Zamýšľam sa nad tým, čo mu dávalo toľko sily prekonávať to všetko. Opakujem si tu vetu,ktorú Jakub povedal vodičovi auta. Žeby láska k matke,ktorá sa o neho nestarala, mu dávala toľkú silu?S tvarou v dlaniach nad tým premýšľam,nevšímajúc ako ľudia okolo mňa utekajú sa skryť pred dažďom. Pozriem sa opäť na fotku malého Jakuba.Potom na nebo. A pomyslím si,že:
...Aj nebo plakalo,nad stratou ďalšieho malého anjela,kvôli hlúposti ľudí....

Týmto blogom chcem upozorniť všetkých,že každou chybou nás starších,trpia tí najmenší,a to deti,ktoré nemôžu za naše chyby,ktoré milujú svojích rodičov i napriek ich chybám. Tak im budujme krásnu budúcnosť,a neničme ich životy...

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu