Dragar Lord nadovšetko ľúbil ju, čo mal všetko dal jej, na hrade pustom, prázdnom. Služobníctva už nebolo, ani v hrade iných ľudí, roky tri boli čo hradu steny človeka iného videli.
Po zime dlhej, krutej nápadníci za princeznou chodiť začali, pod hradom zastali a princeznej piesne rytierske spievali. Princezná z veže vysokej počúvala ich, no žiadneho vybrať nevybrala si.
Dragar Lord tiež nevedel vybrať žiadneho jej, i plynuly tak zimy i letá, jesene či jari, až prišiel na koni jak noc čiernom princ, dračia hlava na štíte jeho, meč v slnku žiariaci, zbroj jak hviezda blýskavá. I zapel on pieseň o láske a kráse princeznej, o láske čo hradu brány prelomí.
Dragar Lord lesk videl v princeznej očiach, i princa silu, brány otvoril hradu, dnu princa pozval on.
Princezná krásna, princa zobrať chcela si, i súhlasil Dragar lord, podmienku on však mal, princ musel tu ostať, na hrade tomto pustom s ňou žiť. Princ ľúbiac on princeznú súhlasil, svatbu malú na hrade oni mali, i po svatbe na hrad ľudia prišli, hrad plný znovu bol, pustý už nie, ani prázdny, lež plný, plný radosti.
Časy krásne vtedy boli a boli oni štastný, Dragar lord, princezná i princ. Netušili však oni, osud čo prichystal im, ďalej sa len radovali, šťastný Dragar Lord bol, lebo dcéra krásna, šťastná jeho bola. Prudko i skončilo šťastie, princ keď v lesoch bol on na love, diviak obrovský zasiahol ho do srdca priamo. Neopísateľný princeznej žiaľ to bol, i žialil i Dragar lord, i hrad celý. A spustol tak hrad znova, po do zeme uložení princa odchádzať šlo preč služobníctvo. Tichý hrad bol dlho a Dragar lord dni celé nevidel princeznú krásnu, po dobe dlhej ona z komnát svojich odišla. Na veži zas stála, žialila, princa svojho volala, žialom plakala. Dragar lord smutne pozoroval ju, starý už, spolu smutný s ňou. Tak dlhé dni na veži stála na lesy s upreným pohľadom. Zlé sny mával on, Dragar lord, temné i pochmúrne noc čo noc, často tak že nevedel on či v sne je, či bdie on, na tom pustom hrade. Utešiť chcel on princeznú, čo dni celé na veži stála, i vyšiel on za ňou, po vlasoch pohľadiť ju chcel. Beda! Čo dotkol sa jej vlasou, hlava od tela jej oddelila sa, k nohám, nefritové oči na neho pozerajúc, mu dopadla. Neskutočný bol jeho žiaľ, keď on to videl, smútok kypel v ňom, sám ostal on Dragar lord. Na ľod malú, čln, položil on telo jej, síl pochovať ju nemal už. Tak dúfajúc, z veže sledoval, že čln niekoho nájde za morom, čo pohreb dôstojný dožičí jej. Netušil on, netušil, čln že už nikoho nenájde, netušil on, netušil že svet celý mor zabil, že on Dragar Lord, na zemi posledný človek je.
Šimon "Finrod" Maximilián Munka
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
veryhappyhippo
13. 6.júna 2012 20:43
Ja prvy tot cital som, popravde krasnuo to jest!
Napíš svoj komentár