\"Denník\"

32)



September 2006

„Moje posledné dni sa ani nedajú nazvať dňami. Nedajú sa nazvať ani životom, lebo som len ležala zatvorená medzi štyrmi stenami mojej izby, nezdvíhala som telefón a počúvala som hudbu. Vlastne som ju ani nepočúvala, len mi hrala.

Nečakala som, že to urobí so mnou toto.
Nečakala som, že to so mnou urobí on.
Od začiatku som si dávala pozor. Dokelu, tak veľmi som sa snažila!!!
Lenže čo mám urobiť, ako sa mám rozhodnúť aby som bola šťastná?
Mám si vybrať istotu, zázemie a tak veľa citov, spoločných chvíľ, alebo si mám vybrať neistotu, búšenie srdca, túžbu a výčitky?

Včera som večer pozerala von z okna, mobil som mala vypnutý a ani neviem prečo, ale jednoducho som to cítila tak, že bude lepšie keď sa vrátim do „starých koľají“.
Bolo mi predsa dobre, bola som šťastná a neplakala som, nebolo mi zle a veľa som sa usmievala. Teraz ako keby som spoznávala tú opačnú stranu toho sveta.
Zapla som mobil, zapípalo mi viacero sms so zmeškanými hovormi, ale ani jeden nebol od Ivana.
Asi čaká na to, či sa ozvem ja prvá. Nie asi, určite. Sme povahovo podobné osoby, tak veľmi tvrdohlavé...
Adam mi písal aj správu a z nej bolo cítiť, že sa o mňa bál. Usmiala som sa, robil si starosti a hneď som mu zavolala.
„Ahoj, som tak rád, že si sa konečne ozvala.“
„Ahoj, ja som teraz nejako mala menej času...“
„Ako to myslíš? Veď si nereagovala na telefón niekoľko dní a potom si si ho vypla a doma som ťa nikdy nenašiel, nikto mi neotváral.“
Bola som ticho.
„Bál som sa o teba.“
„Aj ja som sa o seba bála, ale je to už v poriadku.“
„Keď to vravíš, tak ti verím, prídem za tebou hneď ako sa mi bude dať.“
Zložil a ja som sa cítila pokojnejšie.
„Je to takto lepšie, bude to dobré.“ Povedala som nahlas do ticha izby.“


10 September 2006
„Ľudia si často robia plány. Každý má rád, keď sa veci dejú akoto chcel a keď má o tom prehľad.
Ale nech si každý úprimne odpovie. Koľko z toho čo sa nám v živote stalo sme si naozaj naplánovali?
Dá sa naplánovať smiech, alebo plač? Dá sa predurčiť láska?

Na osud sú aj ľudia krátki.

A ja tak isto. Snažím sa, naozaj sa veľmi snažím a mám pocit, že mi to uberá viac síl ako by som čakala.
Ivanovi som nenapísala, nezavolala a na icq nechodím a keď aj áno, som neviditeľná a on tam aj tak nikdy nie je pripojený.
Večer ale často myslím na to, čo asi tak robí, ako sa má a čo bude ďalej?
uvidíme sa ešte?
Takto isto to bolo aj predtým.
Vtedy som si ale bola jednoducho istá, že raz sa mu pozriem do očí.
Cítila som to.
Teraz necítim nič podobné, cítim vo mne len zmätok.

Ale aspoň že s Adamom je to fajn. Nemôžem povedať, že sme ideálny pár, ale kto po toľkých mesiacoch a dňoch je na tom tak isto ako prvé týždne?
V prvých týždňoch má každý pocit, že jeho partner je z inej planéty. Z inej planéty na ktorej sa rodia len dokonalé bytosti posielané na zem, aby nás ľúbili a objímali.

Aj ja som mala taký pocit.
Keď spomínam na naše spoločné chvíle, často sa usmievam, vyhŕknu mi slzy, ale ani nie tak smútku ako nostalgie a ja si uvedomujem ako dlho sme už spolu, koľko toho pre mňa Adam urobil a ako mi pomohol.
Nezaslúžil si to, čo som mu robila.
Viem, že mu to nikdy nedokážem povedať. Áno, som zbabelá a nedokážem niesť zodpovednosť za svoje činy.
Ja som začala chodiť do školy, ale Adam je ešte doma, už nebrigáduje, tak každý jeden deň sme zas spolu. Čakáva ma pred školou, ja mu zas kývam, keď idem z dverí školy a uvedomujem si, že je to takto lepšie. On sa usmieva a ja som spokojná.

Ale aj tak neviem či je toto tá „pravá láska“. Taká, ktorá mi bola jednoducho predurčená, či je Adam tá osoba ktorá ku mne patrí ako časť do skladačky. Ako časť do skladačky do môjho sveta.
Niekto môže vravieť, že pravá láska neexistuje.
Tvrdila to na začiatku aj Laura a nakoniec kvôli láske toľko trpela.
Až keď sa človek zaľúbi, až keď pocíti ten nával šťastia, keď ho milovaná osoba objíme a pohladí, až keď zažije to búšenie srdca a zrýchlený dych.
Až potom môže človek tvrdiť, či podľa neho tá pravá láska existuje alebo nie.
Podľa mňa to nie je len „chémia“. Nie je to žiadna prírodná veda.
Je to niečo nad nami.
„Zákon zachovania citu“


September 2006
„Dnes sa stalo niečo divné, zvláštne a doteraz mám divný pocit.
Išla som sa prejsť pri jazerá, sama, už je chladnejšie, je jasné, že leto je nenávratne preč, aj keď slnko ešte dokáže zahriať. Mala som ale už bundu, slnko svietilo a listy sa pomaly ale isto sfarbovali a hlásili, že jeseň prichádza. Potrebovala som byť sama, nechať myšlienky a aj výčitky len tak plávať v mojej hlave.
Ale potom som uvidela pri móle, pri vode sedieť Lauru.
Zarazilo ma to. Bolo tam málo ľudí, ale hneď som ju spoznala, ona ma očividne nezaregistrovala, pozerala do diaľky, na vode plávali labute a ja som nevedela, čo tam tak sama robí. Vybrala som sa po trávniku k nej a pozdravila som ju.

„Ach, ahoj.“ Odpovedala mi. Ja som si potichu sadla k nej a nevedela som čo povedať. V poslednej dobe sme boli nejako viac od seba. Nemyslím tým, že by sme sa nevídavali, nestretávali, ale už sme si neboli také blízke, oddelilo nás každej trápenie, do ktorého sme sa ponorili. Sedeli sme tam potichu, hľadeli do diaľky, do vody a ja som premýšľala.

Keď človeka niečo trápi, prečo sa uzavrie do seba a snaží sa so svojím trápením vysporiadať sám? Robím to tak ja, robí to tak veľa ľudí a aj Laura nie je úplne v pohode, keď som ju tu našla sedieť a hľadieť do prázdna, do minulosti.

„Čo sa to deje?“ Opýtala som sa nahlas.
„Ja neviem... Ja netuším čo sa deje.“ Povedala Laura a mne chýbal jej smiech, tak veľmi mi chýbal, jej smiech, objatie, ona...
„Prečo si tu? Ja som nevedela, že ťa tu nájdem.“ Opýtala som sa jej.
„A ty si tu prečo? Ani ja som nevedela, že tu stretnem niekoho známeho. Ja neviem prečo som tu, išla som sa prejsť a zaniesli ma nohy sem. Sú už zvyknuté, len si musia ako ja odvyknúť...“ Keď to povedala, pochopila som vtedy prečo tam je a prišlo mi to strašne ľúto. Chcela som jej niečo povedať, ale predbehla ma.
„Bolo by to niečo vyše roka. Presne hentam sme stáli a mne sa zdal celý svet tak farebný a svetlý, ja som sa smiala a bolo to počuť na celé kolo. Zdá sa mi to ale tak veľmi ďaleko, nikdy by som, nepovedala že za vyše roka sa toho toľko zmení...Bola som vtedy šťastná.
Ako keby som mala krídla a tie mi chýbajú, tá ľahkosť..“ Ukázala potom do diaľky na jedno miesto.

„Laura, nemysli na to, nerátaj koľko by to bolo, nespomínaj na to, kedy ste začali spolu chodiť.“ Pohladila som ju po ruke, ktorú mala vedľa mojej.
„To nič, bude to dobré, to len slabá chvíľka, ja si uvedomujem, že už sa to nevráti. A prečo si tu ty?“ Trochu sa posnažila o úsmev, ale aj to nebol ten jej pravý.
„Ja ani neviem, myslela som, že tu bude pokoj a že si prevetrám hlavu.“ Odpovedala som.

Nepovedala som úplnú pravdu. Nevedela, že aj ja mám na toto miesto spomienky, že som sa sem večer chodievala prechádzať s Ivanom. Nevedela o Ivanovi. Chcela som jej to povedať, chcela som to veľmi dostať von, ale nedokázala som a zas som to dusila v sebe. Ale aj tak to je už minulosť, Ivan a všetko s ním spoločné...
„Chýbala si mi.“ Povedala som jej a ona ma objala.
„Aj ty si mi Dominika chýbala, moc.“ Povedala mi a ja som bola rada, že sme zas spolu. Tak, ako to má byť.
Domov sme išli spolu a keď sa naše cesty rozdelili, ja som mala pocit, že aspoň niečo sa dáva do poriadku. Aspoň, že to...“


November 2006
„Vždy mi všetci vraveli, že štvrtý ročník na strednej škole je ten najlepší.
Nikdy som nepočula väčšie klamstvo!!!
Dokonca už aj optimista ako je Tomáš chodí do školy viac podráždený a stáva sa dosť často, že si ku mne sadne tesne pred zvonením, strapatý a zjavne nevyspaný.
Ja sa po večeroch snažím stále viac a viac kresliť, moja učiteľka na kurzoch ma na konci leta pochválila a keďže to bol len letný kurz, sľúbila som jej, že budem trénovať aj cez voľný čas. Talentovky sú vždy skôr ako normálne prijímačky, tak mi aspoň nehrozí, že sa to bude kryť s nejakou ekonomickou.
Otecko môj drahý už mal u nás doma na večeri pár ľudí, čo poznajú ľudí a tí poznajú niekoho na vysokej...
Ale aspoň ma teší to, že s mamou a ocom to začína byť lepšie. Dokonca mám podozrenie, že mi každú chvíľku oznámia, že predsa len budem mať súrodenca.
Naozaj, lebo som počula (ja viem, nemala by som načúvať počas cudzích rozhovorov) ako sa mama rozprávala s kamarátkou, že to začína byť lepšie, môj otec sa naozaj snaží, je k nej pozorný a správa sa ako keby jej to chcel všetko vynahradiť a ona by dieťa chcela ,len sa bojí, že ho to po pôrode prejde a zas bude na všetko sama a bez ľudí čo ju teraz obklopujú každý deň pri práci. Chápem ju. S otcom stále niekam chodia, do spoločnosti, von sa navečerať a vždy v lete aj s nejakými priateľmi chodili na dovolenku. Aj keď len na pár dní, ale boli niekde preč.
Môj otec jednoducho dokáže manipulovať ľuďmi. Asi preto máme ten bazén na záhrade a veľký dom.

Ale nado mnou nevyhrá. Ide o môj život, budúcnosť a sny.
Tie mi zničiť nesmie, aj keby sme spolu už nikdy neprehovorili ani slovo.
Myslím to vážne.

Adam, ten je už zas preč a stalo sa to, čoho som sa tak veľmi obávala.
Žiadne šťastie asi netrvá večne. Ja neviem...

Včera sme spolu telefonovali. Úmyselne som rozprávala menej. Čakala som, či bude ticho, nebude mi mať čo povedať, alebo začne rozprávať viac a ja sa budem zas smiať na tom čo sa mu stalo, na jeho zážitkoch. Tak ako to bolo predtým a ja som milovala chvíle, keď sme boli len tak pri sebe, on rozprával a ja som ho počúvala. Niekedy som ho prestala vnímať čo rozpráva a len som ho sledovala.
Zdalo sa mi to tak dávno.
Áno, bolo to tak dávno, pomyslela som si, keď mi vravel tým istým strohým tónom nejaké vety. Nezaujímalo ho ako sa mám ja, ako sa cítim sama. Mala som pocit, že už ho vôbec nezaujímam.
Ja, ani my dvaja.
Za pár minút končil s tým, že ide písať seminárku a ja som končila tým, že sa pôjdem učiť.
A spoločnosť mi robili len slzy, ktoré mi začali stekať a robiť mokré stopy po lícach.
„Ľúbim ťa...“ Povedala som do ticha, ale odpoveď sa neozvala a ja som nevedela, či sa jej ešte niekedy dočkám.
Asi si pykám nejaký trest za to, čo som urobila.
Ale ako si odpykám trest za to, čo robím môjmu srdcu? Ako ho trápim a zabíjam po maličkých kúskoch?“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu