\"Denník\"

35)




Máj 2007


„Ivan mi povedal, že sa mu mám určite ozvať. Sľúbil mi, že to nebude zneužívať, ani sa o nič snažiť, len mi chce pomôcť.
Ale ja mám čoraz väčší pocit, že o pomoc nestojím, lebo aj tak sú to od každého len prázdne slová.
Povedala som si, že s našimi už nebudem viesť vojnu. Doplatila by som na to len a len ja, museli by sme sa tu obchádzať, radšej sa budem tváriť, že je všetko v pohode a svoj hnev budem, v sebe držať.
Budem sa im snažiť vyhýbať, aj tak domov obaja chodia až večer a ja mám niekedy pocit, že som im ukradnutá.
Lenže keď už konečne o to stojím, o to, aby mi dali pokoj, zrazu sa zobudia a starajú sa do mňa a hlavne do mojej budúcnosti...

Viem, sú to moji rodičia a ja som naštvaná. Budú ma tie slová neskôr mrzieť, možno ich odvolám a budem mať výčitky, ale teraz jediné čo cítim je krivda, smútok a obrovská neistota.
Otec, ten sa rozhodol tváriť sa, že som na žiadnych prijímačkach na umeleckej nebola a asi mi tým akože dokazuje, že sa nehnevá a chápe ma, že som nahnevaná, lebo tomu ešte nerozumiem.
Mám 18 rokov a moji rodičia majú pocit, že neviem rozhodovať sama za seba!
To ma hnevá najviac. Chcela by som odísť čo najďalej z tohto mesta, aby som konečne mohla žiť podľa seba. Kašlem na tento veľký dom, aj na záhradu s bazénom.
Všetky tie veci a peniaze, čo mi dávajú by som vymenila za slobodu v rozhodovaní a pár farbičiek... A ešte za to, aby sa mi zas vrátili svetlé dni a aby mi prestalo pršať v duši...

Ale to sú veci čo sa nedajú kúpiť a možno na to som doplatila... To, čo sa dá kúpiť, to mám, ale tak pre niekoho samozrejmá vec, ako je úsmev a šťastie mi chýba.


Nikto ma nechápe o čo ide. Nepoznám horšiu situáciu, ako keď je človeku smutno, ľútostivo, čierno a on nemá nikoho, kto by ho objal. Ja potrebujem normálne, pevno objať, tak že položím niekomu hlavu na plecia a moje slzy voľne potečú a postačí, aby sme mlčali, nič iné, len aby bol niekto pri mne a ja som ho cítila...

Moji rodičia už dávno nie sú pri mne tak ako by som možno niekedy potrebovala. Počúvala som ich časté hádky, teraz výčitky voči mne a stále to vo mne vyvoláva plač a smútok, ako keď som bola úplne malá a mysleli si, že spím. Neviem prečo si dospelí myslia, že keď deti zaspia, ich krik ich už nezobudí. Nie je horšie prebudenie, ako keď sa prebudíte na krik a výčitky... Viem o čom hovorím...



Máj 2007
„Mám akademický týždeň, posledný týždeň na to, aby som sa stihla ešte niečo naučiť a ja mám stále väčší pocit, že to nestihnem a nezvládnem. Že sa mi do hlavy už nič nezmestí a nedokážem si už zapamätať úplne banálnosti...
Včera som bola sama poobede doma a rozložila som si učenie v záhrade, pes ležal pri mne a ja som sa snažila sústrediť na učenie.
Vôbec sa mi to ale nedarilo, prichytila som sa veľakrát pri tom, že pozerám do prázdna a nevnímam to, čo je predo mnou v knihe a nemohla som sa vôbec sústrediť.
Išla som do kuchyne a vzala fľašku od vína, ktorá tam zostala ešte zo včera, keď tu mala mama kamarátku. Naliala som si do pohára a zmiešala s kofolou. Stála som v kuchyni, pozerala som von oknom na ulicu a ani neviem kedy a ako som to dopila, zrazu som mala prázdny pohár. Tak som si naliala znova, ale už bez kofoly.
Na malú chvíľku som pocítila teplo v bruchu, ale nevydržal mi tento pocit dlho, zas ma prepadli moje myšlienky, výčitky, že som to nemala vypiť, lebo sa už určite nevrátim k učeniu...
Zrazu niekto zazvonil pri dverách. Pohár som rýchlo dala do umývadla a išla som sa pozrieť kto to je.
Za dverami stála Laura aj s knihami.
„Ahoj, ja sa neviem donútiť k učeniu, môžeme sa učiť spolu, čo ty na to?“ A nečakala ani na pozvanie, len sa vyzula a vošla do haly, pohladkala krpca a išla na záhradu.
„Tak vidím, že sa aj ty učíš.“ Otočila sa ku mne a usmiala sa. Ja som išla z haly za ňou a usmiala som sa na ňu, aby si nemyslela, že mi niečo je. Už som sa to naučila perfektne.
Naučila som sa maskovať moje pravé pocity a náladu, ale dokážem sa usmievať na ľudí okolo mňa, aj keď práve netúžim po ničom inom, len po samote a moja nálada je na bode mrazu.
Chce to len cvik, otázky typu: „Čo ti je?“ neznášam.
Aj tak to nikto nemyslí vážne a pochybujem, že by sa niekomu chcelo naozaj počúvať o tom, čo mi je. Každý má svoje problémy a záujmy... A záujem o počúvanie druhých sa akosi vytráca....

S Laurou sme sedeli v záhrade a učili sme sa angličtinu, uznávam, že mi to pomohlo myslieť na niečo iné a aspoň som si to zopakovala. Angličtina mi ide lepšie ako Laure a tá je zas lepšia v matematike. Netuším ako z nej zmaturujem. Ale to nechávam na náhodu.
Zrazu mi začal zvoniť mobil. Bol bližšie k Laure a tak som jej povedala, aby mi ho podala. Keď mi ho podávala, pozrela sa kto mi volá a potom pozrela na mňa.
„Prečo ti volá?“
Pozrela som na mobil, kde blikalo „Ivan“.
„Neviem prečo volá, zistím to, až keď to zdvihnem.“

Ivan sa ma len pýtal ako sa mám, keď som sa potom už neozvala a ja som sa ho snažila upokojiť, že mi je fajn a nech zabudne na to naše posledné stretnutie, že to som mala len zlý deň a teraz mi je naozaj dobre.
„Dominika, prosím ťa, aspoň sa snaž zmeniť ten tón hlasu, keď sa mi snažíš nahovoriť, že ti je super.“ Povedal mi zrazu a ja som zostala prekvapená, vstala som od Laury a išla som do kuchyne. Síce po mne nechápavo pozerala, ale nechcela som, aby počúvala.
„Ja nemám prečo meniť tón hlasu, je normálny.“
„Hej, normálny, len sa z neho vytratil ten smiech, čo tam kedysi bol.“
„Mne nič nie je, mám teraz akademický a musím sa učiť, mám málo času, preto som sa neozvala.“
„Veď v pohode, ja som len chcel vedieť ako sa máš. Ako sa naozaj máš.“ Tú poslednú vetu zdôraznil.
Neznášam, keď sa so mnou Ivan rozpráva týmto spôsobom, tak, že sa tvári, že mi rozumie a pozná ma...
„Ale na mature ti budem držať palce, nič sa neboj, zmaturoval som aj ja a to som sa učil o veľa menej ako ty.“
„Ďakujem, tebe nech sa darí so skúškami.“
Keď som zložila, otočila som sa a Laura stála za mnou. Vyzeralo to, že práve vošla a myslím, že nič nepočula.

„Stále sa s ním stretávaš?“
„Nie, nestretávam, chcel len vedieť ako sa mám, to je všetko. Je to hádam zločin?“
„Dominika prestaň, ja ti nič nevyčítam, len som bola prekvapená, veď si mi o ňom nič nevravela, tak som si myslela, že sa nestretávate.“
„Naozaj som ho strašne dlho nevidela.“
„Veď v poriadku, sme kamarátky, ja ti verím.“ Keď to povedala, bodli ma výčitky svedomia, ale hneď som sa ich zbavila, lebo som vedela, že jednoducho jej nemôžem povedať o tom, čo bolo, o mne a Ivanovi...
Nesmie sa to nikto dozvedieť. Nikdy.
„Som smädná, nalejem si čistej vody.“
V pohode, počkám ťa v záhrade.“

O chvíľku prišla aj s pohárom, ktorý som zabudla v umývadle. Úplne mi vypadlo z hlavy, že víno som z neho nevyliala a len som h o tam položila.
„Ty piješ uprostred dňa?“
„Nie, ten pohár nie je môj.“ „Prosím ťa, veď ty nevieš ani poriadne klamať, videla som na tebe ako si spozornela a zbledla keď som ten pohár doniesla.“
„A čo teraz urobíš, povieš to našim?“ Naštvalo ma to, čo sa stará?!!
„Prestaň, ja sa nebudem s tebou hádať a ani si nevybíjaj na mne svoju zlú náladu. Len nechápem prečo piješ sama počas dňa. Čo sa to deje?“
„Nič sa nedeje, len som bola nervózna a trochu som toho vypila, nič to nie je, neboj.“
„Keď si nervózna, tak piješ?“
„Nemyslela som to tak..“ Zrazu som nevedela, čo povedať na svoju obranu.
Laura prišla ku mne a objala ma.
„Ak ťa niečo naozaj trápi, povedz mi to, ja na tebe vidím, že ti niečo je, máš často neprítomný pohľad, o Adamovi už vôbec nerozprávaš, vlastne rozprávaš už len občas, väčšinu času aj keď sme vonku, len sedíš a si ticho.“
„To nie je pravda.“
„Ja len chcem, aby si vedela, že ťa mám rada a zaujíma ma všetko čo aj teba a čo ťa trápi.“
„Ja viem, ďakujem ti.“ Usmiala som sa na ňu, ju to zjavne upokojilo, lebo sa ďalej nevypytovala a ja som mala pokoj.

Mala v jednom pravdu. O Adamovi už veľmi nerozprávam.
Lebo nemám rozprávať o čom.
Nechcela som si to pripustiť, bála som sa toho, vlastne sa toho bojím ešte stále a aj kvôli tomu často plačem a som zmätená.
Mám naozaj čoraz väčší pocit, že už nás nič nespája, že sme spolu len zo zvyku a ja sa toho bojím.
Už mi nepovie, že ma má rád, ani, že mu chýbam a sme spolu len dva dni cez víkend a naposledy prišiel až po troch týždňoch, lebo mu začína skúškové a on má toho dosť.
Chce v lete začať čo najskôr brigádovať a tak chce stihnúť všetky skúšky skôr.
To mu nevyčítam, ja viem, že jeho nemôžu rodičia celé leto sponzorovať tak ako mňa, ale mám pocit, že ma vysúva stále viac a viac zo svojho programu, života a aj budúcnosti.
A ja robím to isté.
S tým rozdielom, že ja vysúvam postupne všetkých.
Bojím sa, že mi zas niekto ublíži a ja by som to už nezvládla...“


Máj 2007
„Zmaturovala som v pohode, jediný problém bol s matematikou, ale profesorka prižmúrila obe oči a myslím, že dosť urobilo aj to, že jej môj drahý otecko prispel(značne) na letnú dovolenku, samozrejme vo všetkej tajnosti, a ja som dostala dvojku.
Ten pocit, keď som vyšla aj s Laurou a Tomášom zo školy sa nedá presne opísať. Ten sa musí zažiť.
Zrazu som cítila úľavu, ako keby zo mňa spadla časť toho bremena čo som niesla, konečne som zmaturovala, dokončila som vlastne strednú a zas po dlhom čase som sa pozrela smerom k oblohe a usmiala som sa smerom k slnku zaliatemu okoliu. Laura s Tomášom ma objali a vonku ma čakal Adam.
„Gratulujem maturantka.“ Usmial sa na mňa a dal mi krabičku v ktorej bol krásny strieborný náramok.
„To máš k úspešnému dokončeniu strednej a k tomu, že aj ty vypadneš z tejto diery.“ Povedal mi a pozrel sa smerom ku gymplu, kde sme sa obaja spoznali. Spomienka na to mi vyčarila úsmev na perách. A konečne to bol skutočný úsmev, nie ten hraný.
Pribehla k nám moja spolužiačka, pozdravila Adama, vložila mu do rúk foťák a mňa ťahala medzi ostatných.

Celá naša trieda sa postavila na schody pred školu a Adam nás odfotil.
Moje štyri roky, tak veľa spomienok, zážitkov, a teraz to končí...
Bolo mi smutno, ale viem, že ma čaká zas niečo ďalšie a musím sa s tým zmieriť.

Na ten deň nezabudnem. Nikdy. Nie len preto, že som zmaturovala, mala zas na chvíľu pokoj od učenia, ale čo bolo hlavné, bolo mi dobre.
Zas sa ku mne dostali lúče slnka a zohriali ma, už som normálne zabudla aký to je pocit. Len tak sme sedeli vonku na terase v cukrárni, kde sme po škole často chodievali a ja som zrazu bola nenormálne šťastná, že som tam ,s tými ľuďmi a večer sa mám znovu stretnúť s mojim chalanom, ktorý po tak dlhej dobe prejavil záujem nie len o mňa, ale aj o nás dvoch a keď ma večer objal, vbehli mi slzy do očí.

Tak dlho som po tom túžila.
Po tak obyčajnej veci ako je objatie a bola som Adamovi za to vďačná...“

Jún 2007
„Som práve na festivale, tak veľmi som sa sem tešila ,je to prvý festival počas tohto leta, hneď na začiatku a ja som prehovorila Adama, Lauru, aj Tomáša a ďalších kamošov, aby sme sem išli, aj keď musíme stanovať a to nie je moc veľký luxus.

Hmm, ale prečo som na festivale a píšem do denníka?
Ja ani neviem, vzala som si ho, tento zošit je síce nenormálne hrubý a skoro plný, ale beriem si ho vždy všade pre prípad ako je tento.
Že sa budem chcieť niekomu vyspovedať.
Adam stretol kamošov z výšky,ani sa tomu nečudujem, lebo je to veľa ľudí, Laura, tá sa s babami išla pozrieť na nejakú skupinu ktorú ja moc nemusím a Tomáš niekde opitý balí baby. Aj by som sa na tom zasmiala, keby som zrazu nezostala sama.

A tak som sa rozhodla, že pôjdem k stanu a počkám ich tam. Keď som sem išla, pozerala som sa do zeme a tak som sa strašne zľakla, keď ma niekto prudko chytil za ruku a potiahol na kraj chodníka.
Pozrela som sa a bol to Ivan.
„Čo tu robíš?“ Pozrela som na neho.
„Ani ja som ťa tu nečakal, chcel som ťa len pozdraviť, ale kričím po tebe a ty nevnímaš, ani si sa neobzrela, nič.“
„Ja som ťa vôbec nepočula, bola som nejako zamyslená.“
„Naozaj rád ťa vidím, Dominika, usmej sa trošku, veď festivaly miluješ, viem to.“
„Ale veď hej, len som mala trochu blbú náladu, to prejde, nič to nie je.“

A on ma zrazu objal, normálne, nie ani silno, len kamarátsky, ale zrazu ma pustil a pozeral za mňa.
Otočila som sa a tam stála Laura.
„Laura, to si blbo vysvetľuješ.“ Povedala som jej, keď som k nej pribehla. Videla som jej pohľad, myslela si, že nás pri niečom prichytila. Do kelu, toľko sme sa s Ivanom skrývali a teraz, keď konečne o nič nešlo nás videla.
Otočila sa a išla preč.
Ja som sa obzrela smerom k Ivanovi.
„Je mi to naozaj ľúto, nechcel som ti spôsobiť problémy, naozaj mi o nič nešlo.“
„Ja viem, lenže to bude asi tým, že mám jednoducho smolu.“
„Choď za ňou, možno tu na seba ešte narazíme.“

Ale Lauru som v tom dave už nenašla...


Niekedy mám pocit ako keby bolo všetko jedna šachovnica- čierno biele. A čiernobiely je aj môj svet.
Zvonka to pôsobí svetlo, ale vo vnútri sa cítim čierno.
Ako keď zjete veľa čokolády, máte síce sladký svet, ale neskôr vám je zle.

Uprostred hlasov tu stojím
Všade ľudia s úsmevom svojím.
No moje srdce aj uprostred davu
Posiela hlave jedinú správu:
Zostala si na to sama moja drahá
A nikde nie je záchrana pravá...


Malé problémy sú ako kúsočky z puzzle. Sú síce drobné, ale keď sa spoja, vznikne veľký obraz.
A ja niekedy naozaj netuším koľko toho ešte vydržím. Každý má svoje hranice a myslím, že moje sa vyčerpávajú.
Nevládzem.
Úplne vážne...
Jediné, po čom túžim je sadnúť si pri vodu a plakať.
Plakať, kým sa bude dať...
A moje slzy by splynuli s vodou a nikto by si ani nevšimol, že je v nej o pár slaných kvapiek zas viac...“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu