"Denník"

6)

10. september 2003
„Rodičia si mysleli, na druhý deň, že som len unavená a nervózna pred prvým dňom v novej škole a preto celý deň ležím v izbe a mám zatiahnuté žalúzie. Keby mali pravdu...
Ale potom mi na ďalší večer volala Laura a prišla k nám. Všetko som jej povedala a zas som plakala.
„Pozri sa na seba dievča!!! Sedíš tu, si uplakaná a tvoje inak pekné oči sú červené. To chceš celý život byť zalezená tu. Kvôli chalanovi? Ty si vážne verila, že budete spolu navždy??? Stretneš veľa chalanov a on zostane len spomienkou.“ Prekvapilo ma, aká je ku mne úprimná a namiesto toho, aby sme spolu depkovali v mojej izbe, mala aspoň jedná z nás dobré nápady. Zbožňujem ju : )
„Jasné viem, prvá láska, bla bla bla. A vieš prečo musela takto skončiť? Lebo bola prvá. Netrvá večne. Aspoň že máš hymen v poriadku, keď už nie hlavu.“ To som sa zasmiala už aj ja, nad tou blbosťou čo povedala a šmarila som jej do hlavy vankúš. A tak sme sa u nás poobliekali a namaľovali a išli sme do mesta. Išli sme aj okolo jeho domu a jeho mama tam už nemala auto. Bolo tam len čierne auto jeho otca. „Nečum tam!!!“ Okríkla ma Laura a ja som jej bola vďačná. Boli sme na diskotéke, veselé a zabávali sme sa. Ja som na chvíľku išla von, opito som sa tackala a Laura ma tam videla. Prišla ku mne a utrela mi slzu. „Nie je jediný na svete. Veď máš ešte času dosť na takéto stavy. Máme všetko pred sebou.“
A vtedy urobila dačo, čo som nečakala a môže za to ten alkohol čo sme vypili. Pobozkala ma. Nikdy predtým jej také dačo nenapadlo a ani mne, ale nepredstavovala som si, že to bude také príjemné. Teraz sa na tom len smejem. Keď sa odo mňa odtiahla, usmiala sa, žmurkla na mňa. „Tak a teraz nemôžeš revať, že bol posledný, kto ťa pobozkal. Ideme sa zabávať.“ Ten večer bol super, všade bolo kopu ľudí, lebo každý sa chcel zabaviť naposledy v tieto prázdniny.“

Adam poznal aj Lauru a vedel aká je, ale ani raz sa mu ani jedna z nich nepriznala, ako riešili depky. Usmial sa, Lauru má rád, aj keď od Dominikinej smrti spolu neboli. Obaja sa uzavreli pred svetom. On a aj Laura, neukazovala sa a vedel ako trpí tou stratou...

Dominika mala možno pocit, že je zbytočná a Adam nechápal, ako si nemohla byť istá tým, koľko ľudí bude trpieť. Koľko ľudí bude mať iný život tým, že už nie je ona v ňom...
Niekedy majú ľudia možno pocit, že ich nikto nevníma, nepočúva, ale nemusí to tak byť... Vždy je na svete niekto, pre koho sa nám oplatí žiť a s našou smrťou zomiera aj kus jeho...

Sobota 13. september 2003
„Tak, ďalší týždeň za mnou na novej škole. Je to divný pocit, začať zas, odznova, ale je to aj na niečo dobré. Človek môže začať s čistým menom a môže o sebe povedať len toľko, koľko chce a viac ľudia vedieť nebudú. Laura chodí tiež na gymnázium, ale nie sme v jednej triede, lebo máme iné jazyky. Ona si dala franinu a anglinu. Ako ona vraví, „S francúzštinou mám už nejaké tie skúsenosti, tak to hádam nebude taký problém.“ Ale asi nemyslí ten jazyk, ktorý sa bude učiť v škole.: D Franinu poctivo ona trénuje, kedy sa dá, tak bude hádam taká aktívna aj keď pôjde o učenie.
No a ja som v inej triede, lebo som si dala k angličtine nemčinu. Neviem či to bolo dobre, ale môj milovaný otecko uznal za vhodné, že je to pre mňa dobré a viac sa o tom u nás nedebatovalo. Ako obyčajne...
A tak som aspoň v prvý deň mala ísť s kým do školy a musela som zadržiavať smiech, keď Laura komentovala príhovor čo mala riaditeľka. Nechcela som tam vybuchnúť smiechom a urobiť si blbé meno hneď v prvý deň. Síce niektorým to bolo jedno, aké meno si urobia. Baba čo stála pri nás mala sukňu takú krátku, že som si myslela najskôr, že si sukňu zabudla a má len opasok. A Laura prišla k jednému chalanovi a s nežným výrazom sa ho opýtala. „Ahoj, ja len takú drobnosť som chcela. Tuto s kamarátkou nevieme sa dohodnúť. Tie tvoje nohavice, to máš trojštvrťáky, alebo sú ti krátke?“ Chudák chlapec, bol z nej mimo a keď odpovedal, nemohla som. „To mám také krátke. Prečo?“ Aspoň sa podarilo Laure zmenšiť moju nervozitu. Zas.“

Adam si predstavil dve 15 ročné pipky, ako sa ony dve navzájom tak volali(ironicky, naproti všetkým, čo im tak nadávali), ako si tam zo všetkého robia srandu a ani sa nečudoval. Na ten gympel vtedy chodil aj on ale vtedy ich nevidel. Nebol tam. Nebol prvák a tak už vedel, kedy sa môže uliať... Dominika sa neskôr stala jeho „školskou láskou“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu