"Denník"

13)

Marec 2004
„ Vtedy v noci som moc toho nenaspala a tak som sa šla prejsť. Bolo dosť zima, ale sneh sa už topí a ja som aj rada. Teším sa na leto. Išla som aj okolo Ivanovho domu a v jeho okne sa svietilo, ale keď som videla pohyb za oknom, išla som rýchlo preč. Domov som prišla nejako po polnoci a zapla som si mobil. Mala som veľa zmeškaných hovorov od Laury a jeden od Adama... Ivan nič, asi vedel, čo urobím. Adamovi som nenapísala už, bolo neskoro, nechcela som ho otravovať, ale vytočila som číslo na Lauru. Nevedela som, či bude už spať, ale jednoducho to bola osoba, ktorú som v tom momente chcela počuť.

„Ahoj moja, čo je s tebou?“ Počula som jej ospalý hlas.
„Ahoj, ja som si vypla mobil, chcela som... Ja neviem čo som chcela.“ Povedala som potichu.
„To som zistila, že si si vypla mobil, ale nechápem čo sa stalo.“
Bolo to divné, nevedela som, čo povedať, bola noc a ja som s Laurou hovorila cez telefón, aj keď som telefonovanie neznášala. Nemala som rada tie tiché pauzy, keď ani jeden z volajúcich nevedia čo povedať...
Na ten náš rozhovor si ešte stále pamätám, preto ho tu môžem tak dobre napísať, pomohol mi.

„Ja neviem čo chcem, teda viem, len mám v sebe zmätok.“
„Ty sa bojíš, že ti Adam ublíži ako predtým Ivan? To sa myslím báť nemusíš, na Ivana nemysli, zabudni, je ďaleko, tak isto ako čas, ktorý patril vám dvom.“
„Laura, on tu bol. Ivan tu bol, najskôr mi poslal na Valentína darček a potom tu bol a pobozkal ma. Zas to urobil a odišiel.“ Na druhom konci bolo ticho a mne sa zas kotúľali slzy po lícach.
„Moja.... Ja by som tak rada teraz šla za tebou, ale nejde to, je neskoro a našim by som blbo vysvetľovala kam idem a prečo. Ja som vám s Adamom tak verila....“
Bola chvíľku zas ticho a potom sa opýtala to, čo som čakala.
„Povieš o tom Adamovi?“
„Mala by som?“
„Nie.“
„Ale nie je to voči nemu fér.“
„Ivan pobozkal teba, nie ty jeho, že?“
„Áno, ja som mu aj povedala, aby išiel preč.“
„Nehovor to Adamovi, chodíte spolu chvíľku, ešte ani nie poriadne, to bola len jedna pusa. Ukradnutý bozk.“
„Laura, je od teba pekné, že to takto ospravedlňuješ, ale ...“
„Dominika, Adam sa to nedozvie! Rozumieš? Nemá ako a ty by si spravila hlúposť, keby si mu o Ivanovi čokoľvek povedala. Vyskúšajte to spolu a ty buď konečne šťastná bez Ivana. On zas odíde, ak to už neurobil a bude pokoj.“
„Máš pravdu, Adamovi nič nepoviem a na Ivana budem zas kašlať.“

Potom som jej musela zas rozprávať o Adamovi a akého som mala Valentína. Upokojila som sa a Lauru mám čoraz radšej.

Na druhý deň som zavolala aj Adamovi a vysvetlila som mu, že sme boli s našimi preč a vybil sa mi mobil. Čo iné som mu mala povedať, že prečo som mala vypnutý mobil. Chvíľku sme spolu volali a potom sme sa dohodli, že pôjdeme spolu niekam von. Bola som presvedčená, že Adamovi o Ivanovi nič nepoviem, lebo Ivan by zas vyhral, zas by mi len ublížil a doplatila by som na to len a len ja. Keď som odchádzala z dverí a na chodníku pred domom čakal Adam, zapípala mi sms. Rýchlo som si ju prečítala.

„Pisem ti az teraz, bolo mi jasne ze si vypnes mobil, ako to robievas, ked ta niekto nastve a chces byt sama. Neslo mi o to, aby som ti zas dokazal co som za debila. Jednoducho prestavam pri tebe rozmyslat hlavou a urobil som to, co chcelo srdce. A viem, ze ty si citila to iste.pa“

Vyvolalo to vo mne len hnev a sms som hneď vypla a neplánovala som odpísať. Usmiala som sa na Adama a na otázku, kto mi písal, som odpovedala, že spolužiačka potrebuje dačo do školy. Poobedie s Adamom mi zas dokázalo, pri kom by som mala byť.“

Adam to dočítal a nevedel čo si má myslieť. Videl podľa toho, čo Dominika napísala, že toho ľutovala, ale nevedel, či je toto vec o ktorej sa nemal dozvedieť, alebo ho Laura vtedy varovala pred niečím iným. Vedel, že to chce vedieť aj keby sa dozvedel horšie veci.

Išiel poobede zo školy a na zastávke autobusu ju uvidel.
„Ahoj Laura.“ Povedal ako keby sa naposledy nič nestalo.
„Ach, Ahoj, ja by som si ťa nevšimla.“ Bolo vidieť, že ju Adam prekvapil a ona sa snažila na neho usmiať. Vyzerala síce lepšie ako naposledy, ale aj tak to bola iná Laura akú poznal a akú si pamätal. Nikdy nezabudne na ich prvé stretnutie, keď ich Dominika predstavila a on si Lauru obľúbil. Teraz nebolo počuť jej zvučný a hlasný smiech.
„Ako sa máš? Vieš, ja som ťa nechcel naposledy nahnevať, uraziť, alebo ťa rozplakať.“
„Hmm, to chalani často vravia babám a aj tak to robia stále dokola.“ Povedala ale nečakala na jeho reakciu.
„To je jedno Adam, ja som tiež nebola k tebe najsrdečnejšia, nemali by sme sa mi dvaja hádať, Dominiku by to nepotešilo.“ To bolo prvýkrát odvtedy, čo ju spomenula.
„Máš pravdu, ja stále verím, že je s nami a vidí nás.“
„Tak isto určite vidí, že čítaš jej denník.“ Povedala ako keby s výčitkou Laura.
„Ja som nečítal toho veľa, ale ja som chcel vedieť čo sa dialo a prečo urobila to čo urobila.“
„Myslíš, že to aj tak pochopíš? Prečítaš si dni jej očami, ale do hlavy sa jej už nedostaneš. Nemôžeme ju súdiť, neboli sme stále pri nej a ani v jej myšlienkach.“
„Ide mi už autobus domov, musím ísť. Ahoj Adam.“ Pozdravila ho a už nastúpila do autobusu.
„Do hlavy sa nedostanem ani tebe, aj keď by som chcel vedieť čo sa stalo.“ Povedal si potichu Adam, chcel sa s Laurou normálne porozprávať, ale ona sa zmenila, nehovorila moc a o Dominike nevravela skoro vôbec. Ale on aj tak vedel, že vie viac ako ostatní.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu