"Denník"

15)



„Čo to robíš?“ Opýtal sa jej Adam a pozeral na maca ako skončil v koši.
„Čo by som robila, upratujem, tak ako treba.“ Povedala Laura ako keby nič a začala vyberať oblečenie na vešiakoch zo skrine.
Chvíľku obaja mlčky dávali oblečenie na posteľ, ale bol to zvláštny pocit.

„Moc sa mi do toho nechce, všetko to bolo jej.“
„Ja viem, Laura, ale je to tak lepšie, začína byť čoraz väčšia zima a ľuďom čo si takéto oblečenie nemôžu dovoliť to pomôže. Jej mama má pravdu, tu by to oblečenie zbytočne viselo v skriniach a aj tak by ho raz musel niekto vyhodiť.“
„Veď ja viem, ja to chápem. Je aj tebe za ňou tak smutno?“ Opýtala sa ho potichu a pozrela mu do očí.
„Od toho poobedia, čo som sa to dozvedel, každým dňom viac a viac. Ale nejako som si to pripustil až na pohrebe, keď sme boli, to bolo moje prebudenie z toho, že to nie je sen, ale naozaj pravda.“ Adam sa na chvíľku odmlčal a potom sa jej zas prihovoril.

„Laura, ja viem, že sa muselo niečo stať, že ty vieš niečo čo napríklad ani ja neviem.“
„Adam, nechcem sa o tom rozprávať, neviem čo mala v hlave a prečo urobila to čo urobila. Možno ako jej kamarátka viem iné veci ako ty, ale nechcem sa o tom rozprávať.“ Ani na neho nepozrela, len ukladala veci na kôpku. Zastavila sa a Adam si všimol, že drží v ruke farebnú šatku.
„Bola to jej najobľúbenejšia vec, nosila ju uviazanú na taške... Myslíš, že si ju môžem zobrať?“
„Zober si ju, ty si bola aj tak k nej najbližšie...“
Laura ju držala v rukách a zrazu sa strašne rozplakala. Adam nevedel čo má robiť a tak si k nej rýchlo sadol na posteľ a objal ju.
„Ona mi tak veľmi chýba.“ Povedala so vzlykom.
„Aj mne, aj mne, ani nevieš ako.“


Keď už kráčal domov, bol vyčerpaný ako nebol nikdy ani po žiadnom tréningu. Psychická záťaž je miliónkrát horšia ako fyzická. Bolo to hrozné popoludnie, ale aspoň pomohli Dominikinej mame, Všetko oblečenie poukladali na kôpky a roztriedili a dali do tašiek. Jej mame sľúbili, že pred Vianocami pôjdu tie veci s ňou zaniesť. Laura ho prekvapila, vedel, že to musí byť pre ňu hrozné, ale myslel si, že to časom bude niesť lepšie.
Dni sa vliekli jeden za druhým a vždy keď prišiel na cintorín, videl tam novú kvetinu, alebo zapálenú sviečku. To hneď vedel, že tesne pred ním tam boli jej rodičia, Laura, Tomáš, alebo niekto známy. Dominika mala viac kamarátov, aj keď si nepúšťala každého k sebe.


20.Marec 2004 Sobota večer
„Dnes som išla po meste a stretla som tú kravu, čo som ju videla vtedy s Ivanom pred ich domom. Bola to síce moja bývala spolužiačka, ale išla inam na školu, tak som ju do dnešného dňa moc nevídala a keď áno, zmenila som smer, aby som sa jej vyhla a nemusela sa s ňou stretnúť. Ale dnes sa tomu vyhnúť nedalo, kráčala si oproti mne v krátkej sukničke, aj keď ešte na to vôbec nie je teplo a hneď bolo na nej vidieť, keď si ma všimla. Plánovala som ju odignorovať a ísť ďalej bez pozdravu. Ale ona si na mňa otvorila hubu.

„Tak čo Dominika, ešte stále hádžeš do ľudí topánky, alebo si už z toho vyrástla?“
„Čo ťa to trápi, nestaraj sa do mňa.“ Povedala som jej a zas ma vytočila. Čo sa vtiera?!!!
„Oooo, ty si ešte naštvaná? Ty si si vážne myslela, že by ti bol Ivan verný? Keď ti mám pravdu povedať, nebolo to ťažké. Išlo to rýchlo a ľahko...“ Usmiala sa na mňa.
„Neviem o čo ti ide, mne je to úplne jedno. Ivan je preč, tak isto ako aj ty, chudera jedna.“ „Len si zanadávaj Dominika, ty si si vážne myslela, že by ti dokázal byť niekto verný keď okolo chodí milión báb čo su lepšie ako ty? Otecko ti kúpi síce všetko, ale chalana asi nie.“

To už ma dostalo. Mala som čo robiť, aby som sa tam nerozplakala, uprostred ulice, medzi ľuďmi, ale zas nie som taká blbá, aby som sa rozplakala pred ňou.
„Ty povedz oteckovi, nech si konečne nájde normálnu prácu a možno aj tebe niečo kúpi a dáš dole tú napodobneninu sukne.“ Povedala som jej a išla som preč. Niečo po mne zakričala ešte, ale už som ju nepočúvala a dala som si do uší sluchátka a rozbehla som sa preč.
Skončila som v parku, ani neviem ako a sadla som si na lavičku. Už sa pomaly stmievalo a ja som sa tam rozplakala. Dokedy sa mi budú obaja ešte vysmievať? Ivan aj ona a neviem ešte koľko jej kamarátok a ľudí, čo nám to nepriali a jednoducho mi závideli?! Nechodilo moc ľudí okolo lavičky kde som sedela a tak som odtiaľ išla preč, až keď mi začalo byť fakt zima a bola už tma.


Ja neviem, chcem byť len šťastná, nepotrebujem otcove peniaze ani ten veľký dom. Išla by som radšej bývať do obyčajného paneláka, keby sme boli normálna rodina a nie len traja ľudia čo žijú spolu na jednom mieste. Otec je stále na nejakej porade a keď už je doma, zvoní mu mobil, alebo chodia s mamou na nejaké večere s ľuďmi čo majú tie správne kontakty. Budem mať o chvíľku narodeniny a som zvedavá či aspoň vtedy budú doma. Pamätám si, že to takéto nebolo stále. Predtým sme žili normálne, nemali sme síce bazén a dve autá, ale naši boli doma a ja som nechodila zo školy do prázdneho bytu.

Viem, že keď budem mať vlastnú rodinu a svoje deti, chcem žiť inak. Je to síce ďaleko, ale mám v tom jasno, že chcem objať to malé dievčatko, čo bude mať moje vlásky a úsmev toho, kto bude mať na ruke obrúčku tak isto ako ja. Aspoň pri tejto predstave sa usmievam.
Chcem si jednoducho raz sadnúť večer na gauč vedľa osoby čo ma chytí okolo pliec aj a si poviem : Som konečne šťastná....“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu