"Denník"

18)
August 2004
„Minule som bola doma, vo vani a zrazu niekto zvonil. Čakala som Lauru, nikto u nás nebol doma a tak som sa musela poponáhľať z vane a ísť otvoriť. Prehodila som rýchlo cez seba len môj fialový obľúbený župan, vlasy som mala mokré a vlnili sa mi okolo tváre a ako som išla po schodoch do haly a k dverám, zaviazala som si rýchlo župan a v zrkadle som videla svoju strapatú tvár. Otvorila som, ale vonku nestála Laura.

Bol tam Adam a ja som sa rýchlo skryla.
„Ale, ty sa hádam hanbíš?“ Vošiel dovnútra a pobozkal ma na čelo a chytil okolo pásu.
„Nie, ja sa nehanbím, len som čakala Lauru, som nevedela, že prídeš, by som si obliekla niečo viac... normálne.“ Zas som sa na neho len usmiala.
„Podľa mňa vyzeráš krásne.“ Premeriaval si ma pohľadom a zas ma pobozkal a mne bolo jedno ako vyzerám, keď som pre Adama pekná, je mi ostatné jedno. Bozkávali sme sa tam a ja som ho cítila tak blízko a nič iné som nechcela, len aby to bolo tak stále, aby bol pri mne a aby som sa už iba usmievala.
„Prišiel som za tebou kvôli niečomu. A nechcem vidieť reakciu tvojej mamy, keby prišla domov a v hale nájde teba iba v župane a mňa ako ťa bozkávam.“ Smial sa pri tom ,asi si predstavoval to divadlo.
Vtedy z vačku vytiahol niečo a podal mi to, až potom som si všimla čo to je.
„Čo by si povedala na to, keby sme šli tento víkend na festival? Mám dva lístky a jeden je samozrejme už tvoj.“
Moc ma to potešilo, na nijakom festivale som nikdy nebola, mama vždy vravela, že mám na to čas, súhlasila som, ale s Adamom ma určite pustí. Bola som rada, moc ma to prekvapilo a potešilo a hneď som Adama objala.

V tom momente niekto zazvonil. Tešila som sa, že nikto nie je doma, som s Adamom a práve vtedy musel niekto zazvoniť a tak som sa načiahla k dverám a otvorila som. Stála tam vyškerená Laura a mala vrch plaviek a kratučkú sukňu. Vyzerala super.
„Fiiiha, tak ja ruším? Ty si zlatko inak strapatá, šetri ju Adam.“ Vošla dovnútra a žmurkla na neho. On sa začal smiať, pobozkal ma a rozlúčili sme sa, že nás nechá sa opaľovať. Ešte som mu zakývala, keď išiel po chodníku k bráne a potom som sa venovala Laure.

„Pozri čo mi dal Adam.“ Zasmiala som sa a ukázala Laure lístok.
„Aj my sme sa s babami chystali, ale bolo nám jasné, že ty pôjdeš keď tak jedine s Adamom.“
„Dúfam, že sa na mňa nehneváte.“
„Čo si malá? Hnevala by som sa na teba, keby si tomuto fešákovi zlomila srdce. Obľúbila som si ho a je to naozaj fajn chalan.“ Potešilo ma, čo povedala.
„Ty svojho chalana neberieš?“ Opýtala som sa jej naschvál, lebo som bola zvedavá, koľko im to ešte vydrží.
„Nie, nemusím byť s ním predsa stále, nie? Nie som zaľúbená ako ty. Chcem si držať odstup, potom mi neublíži. Radšej budem ja tá špina, ako by som mala byť tá, čo bude plakať.“
„Laura, teba to prejde a raz sa naozaj zaľúbiš a potom nebudeš rozhodovať o tom už ty, ale tvoje srdce.“ Usmiala som sa na ňu. Ona sa zatiaľ vyvalila u nás na lehátko a natrela sa krémom.
„Ale, no tak, čo tie vážne reči? Ja sa láske nevyhýbam, len si počkám na tú pravú. A na to mám ešte čas.“

Závidela som jej. Tak veľmi som jej závidela tú pohodu a jej povahu...“


September 2004
„Tak a definitívne sa mi skončilo leto. Boli sme s Adamom na tom festivale a mne sa tam strašne páčilo. Odteraz milujem koncerty vonku, všade bola pohoda a ľudia si nevšímali kto má aké vlasy, ale jediný cieľ bol užiť si to a zabaviť sa. Nebola som len s Adamom, pridali sa k nám neskôr jeho kamaráti a potom aj baby a Laura sa skrývala pred tým jej chalanom. Som sa na nej strašne smiala, ako ju myklo vždy, keď som jej povedala, že je na blízku. Keď som sa jej opýtala, prečo nie je s ním, odpovedala mi, že už len na neho má náladu... Nechápem prečo s ním potom je... Ale dávam tomu životnosť tak týždeň´, možno viac, keď sa dovtedy nestretnú. Stretli sme tam aj Tomáša, ten bol trošku pripitý a ja som sa musela smiať, keď na mňa začal s nemčinou Tak som mu povedala, že keď ho tak tá nemčina baví aj cez prázdniny, tak môže za mňa v škole celý rok písať úlohy na neminu.


Je to rok aj niečo, čo Ivan odišiel. Z tohto mesta a neskôr aj z môjho srdca a hlavy a dúfam, že aj zo života. Zdá sa to byť tak ďaleko, ale je to len rok... Nechcem sa ale tým zaoberať, nesmiem jednoducho... Aj keď... Ja neviem.
Vtedy, keď som mu nezdvíhala ten telefón, za pár dní mi napísal na icq.

Ivosh: Ahoj, to som az taky netvor ze mi musis rusit telefonaty, ked ta chcem pocut???
Minnie: Ahoj, ja som nemala cas s tebou volat. Co si chcel?
Ivosh: Vies co? Nic...

Prebehlo asi 10 minút, neodpisoval, bol pripojený, vedela som, že sedí na druhej strane a ja krava blbá som aj tak stále pozerala na okno s jeho správou, či sa tam neukáže, že už odpisuje... Stále nič. Nakoniec som začala ťukať do klávesnice ja...

Minnie: Boze, no, tak sa neurazaj. Co si chcel? Prepac...
Ivosh: Nic extra, len som ta chcel normalne pocut. Dominika, ja si ta nechcem pamatat ako babu s ktorou som sa pohadal a teraz sa s nou ignorujem. Ty chces aby to tak skoncilo?
Minnie: Nie... Ale dokazeme my dvaja existovat bez toho aby sme si ublizovali?
Ivosh: ja verim v to, ze urcite ano...
Minnie: mozeme to vyskusat, ci to pojde
Ivosh: dobre, som rad. Uz koncim, maj sa pekne. Pa

A odpojil sa. Mala som z toho divný pocit, ale nechcem sa hádať a takto to bude možno lepšie.

Potom som o pár dní išla na nákup. Naši išli na víkend na nejakú chatu a mne nechala mama na chladničke zoznam vecí, čo mám kúpiť a peniaze. Adam so mnou nemohol ísť ráno do obchodu, lebo si teraz robí autoškolu a máva stále nejaké jazdy.
Bola som v Tescu, mala som pred sebou košík, čítala som si lístok a rozmýšľala ktorým smerom v tom veľkom bludisku sa vydať najskôr. Ako som čítala, zrazu moje oči nevnímali písmená, ale jednoducho som sa musela pozrieť jedným smerom.
Nevymýšľam si, vážne som jednoducho v istom momente vedela, že sa musím tam pozrieť. Pozrela som sa a o niekoľko metrov stál Ivan a niečo niekomu vykladal do mobilu. Stál pri regály a popri telefonovaní si tam niečo pozeral. Nevidel ma. Zostala som tam stáť a pozerať na neho. Mal presne tie isté pohyby ako som si pamätala. Telefonoval a zas prevracal oči, ako keď niekto povie podľa neho úplnú blbosť. A ako som tam stála a pozerala na neho, uvedomila som si, že ho nesmiem stretnúť a rozprávať sa s ním, že musím ísť preč... Zrazu sa pozrel na mňa.
Už nebolo cesty späť. Pozeral na mňa, niečo povedal do telefónu, zložil a išiel ku mne. Bolo to zvláštne. Čo poviem tej osobe ktorá ide pomaly ale isto ku mne?

„Nevedela som, že si v meste.“ Vysúkala som zo seba napokon namiesto pozdravu.
„Preto som ti volal, ale potom som sa rozhodol, že to asi nechceš vedieť a nepoviem ti to.“

Ja už si vôbec nepamätám o čom sme sa bavili. Bolo to hrozné, strnulé a ja som dávala pozor na slová a on sa v tom vyžíval. Nevedela som, čo mu povedať, ako sa správať. Pýtal sa ma ako sa mám, čo škola a potom pozrel na môj papier a smial sa či nakupujem aj niečo iné okrem oblečenia. Nakúpili sme spolu a pred Tescom sme sa rozlúčili. On nasadol do ich auta, rozprával mi, že už má vodičský a ja som mu povedala, že nepotrebujem odviesť, že mi ide mestská a aj tak pôjdem asi ešte niekam. To som si vymyslela, čakala som na bus okolo pol hodiny. Radšej ako ísť s ním v aute.
Ale nezmenil sa a mňa zas bolelo brucho...“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu