„Green eyes“

7)

Veronika ležala na lavici a počúvala pesničky, čo sa u nej stávalo málokedy. Že by sedela na jednom mieste a nelietala niekde po triede. „Ahoj, nespi.“ Sadol si za ňou Peter. Jej myšlienky práve o ňom musela prerušiť a dala si dolu sluchátka z uší. „Ja nespím, len som tak rozmýšľala.“ „Fakt a nad čím takým?“ bol zvedavý Peter, ale ona vedela, že mu to nedokáže povedať. „To je na dlhšie, teraz máme málo času na to, iba prestávku.“ Týmto sa snažila túto debatu Veronika ukončiť. „Veď každý z nás nad niečím premýšľa, ale keď budeš chcieť, môžeš mi prezradiť o čom sú tvoje myšlienky.“ Usmial sa na ňu. „Neboj, raz sa to určite dozvieš.“ „To ma teší, nepôjdeš po škole na zmrzlinu? Aspoň ti to zlepší náladu.“ „Jasné, veľmi rada, ale platíš ty.“
Zo školy teda išli spolu len Júlia a Klára. „Veronika chodí s Petrom?“ opýtala sa Júlia. „Ona tvrdí, že sú len kamaráti, ale sama to vidíš. Začnú spolu čoskoro chodiť, je to vidieť, všimol by si toho aj slepý. Inak, Júlia, slepý by si aj všimol, že si schudla. Čo sa deje?“ Júlia sa vyľakala a nevedela čo má povedať. Kláru má veľmi rada a chcela jej všetko povedať, len nevedela ako začať, ako to zo seba všetko dostať. Nevedela to čo cíti poriadne opísať, vysvetliť a bola presvedčená, že by ju nikto nepochopil, že nikoho nezaujíma a nechce svoje kamarátky otravovať tým, že ona má problémy. „Ja som neschudla, možno trošku, ale určite nie schválne, veď mama dáva na mňa pozor. Nič mi nie je, fakt.“ A pokúsila sa o šťastný výraz, aby kamarátku presvedčila o tom, že je v pohode. „V to dúfam, lebo chcem, aby si vedela, že sme kamarátky a ja budem pri tebe aj o druhej v noci, keď ma budeš potrebovať.“ Klára ale ani netušila, koľko veľa síl stál Júliu ten úsmev na tvári. V poslednej dobe sa stále pretvarovala, aby nikto nezistil, ako veľmi zle jej je a ako často plače.
„Nech sa páči, to je pre teba jedna veľká odo mňa.“ Podal Veronike Peter zmrzlinu a pozrel sa jej do očí. Ona v nich videla ale niečo iné. Nevedela to opísať. „Čo to bolo? Pozeral sa na mňa tak.... Inak ako to bolo stále.“ Ale toto nevyslovila nahlas, len sa jej srdce rozbúšilo a nevedela, ako dlho vydrží tajiť to, čo k nemu naozaj cíti. Boli spolu dlhšie ako len na zmrzline a čas jej tak rýchlo letel, keď bola s ním. Bol to typ človeka, ktorý ju dokázal rozosmiať a keď bola s ním, chcela len jediné. Aby to tak bolo stále, bol také jej slniečko.
Klára prišla do parku, ale Lukáša nevidela. Tak stála a pozerala, z ktorej strany sa objaví. V tom prišiel potichu niekto k nej zozadu. Bol to Lukáš a naplašil ju. Keď sa k nemu otočila, prvé, čo uvidel, boli jej žiariace oči. „Ahoj, som rád, že si prišla. Ako si sa dnes mala?“ Keď išiel popri nej, nespomenul si na sľub, ktorý dal sám sebe, že už sa s ňou viac nestretne. Aj keď o tom veľa premýšľal, v momente, keď bol s Klárou, zabudol na všetko iné. Úplne ho očarila a ona ani netušila čo všetko sa deje v jeho vnútri. Sedeli spolu na lavičke a rozprávali sa. „Aká je tvoja obľúbená pesnička?“ opýtala sa ho Klára. „Ja ich mám viac, ale je jedna, ktorú mám veľmi rád a keď sa pozriem na teba, spomeniem si na ňu. Mám ju aj v mobile ako mp3, pustím ti ju.“ Klára nevedela čo na to povedať a tak čakala, akú pesničku pustí. Vytiahol mobil a pustil pesničku. Pozrel sa jej na dlho do očí a povedal „Tá je len a len pre teba. Od Coldplay- Green eyes.“ V tom momente začala hrať krásna pomalá pesnička, ktorú dovtedy nepočula.
„Honey you are a rock
Upon which I stand
And I come here to talk
I hope you understand
The green eyes
Yeah the spotlight
Shines upon you
How could
Anybody
Deny you?
I came here with a load
And it feels so much lighter
Now I've met you
And honey you should know
That I could never go home
Without you
Green eyes “
Lukáš ani nevedel, prečo to robí ale nemohol sa prestať na ňu pozerať. Klára sa cítila zvláštne, počúvala tú pesničku, vnímala jej slová a bolo jej jasné, že aj keď ju počuje prvýkrát, zapamätá si ju. „Je krásna.“ „Tak ako tvoj úsmev, smeješ sa tak inak- pekne.“ Povedal jej a ona sa zas usmiala, ten úsmev ho dostal, tak ako aj ona celá. Poznali sa úplne minimálne, ale v sebe mal veľkú túžbu spoznať ju ešte viac. Bolo toľko vecí čo o nej ešte nevedel. „Môžem ťa ísť odprevadiť? Aspoň sa prejdeme a nenechám ťa ísť samú.“ „Ale je to ďaleko, upozorňujem ťa. Moc ľudí nebaví chodiť k nám pešo, ale ja to mám rada, aspoň môžem v pokoji rozmýšľať.“ „Nechcem počuť žiadne protestovanie, idem s tebou.“ Celú cestu sa rozprávali a jej nikdy cesta domov neubehla tak rýchlo. „Čo je potom tam ďalej? Moc to tu nepoznám.“ „Sú tam ďalšie rodinné domy a jedna lúka kde nechodí veľa ľudí, teda skoro nikto a veľmi rada tam chodím, lebo mám pokoj a je tam pekne.“ „A vezmeš ma tam niekedy?“ Pozrel sa na ňu Lukáš a cítil len to, že chce byť zas s ňou. „Keď budeš poslúchať, tak veľmi rada. Som ti vďačná, že si šiel až sem so mnou.“ Rozlúčili sa a ona išla domov. Lukáš sa ešte pozeral na ňu, ako sa mu pomaly vzďaľuje a dal si do uší sluchátka a zapol v mobile hudbu. Začali hrať tie slová, ktoré dnes už počul.
„And honey you should know
That I could never go home
Without you
Green eyes “
Mal dosť času aby premýšľal a v hlave mal strašný zmätok. „Čo to robím???? Vtedy v meste som ju oslovil a ani som nemal predstavu čo bude ďalej, len som vedel, že sa jej musím prihovoriť. Nečakal som, že mi bude s ňou tak dobre. Robím veľkú chybu a nemôže to dopadnúť dobre! Ale nedokážem sa s ňou rozlúčiť s tým, že už ju nikdy neuvidím. Neviem, čo sa to so mnou deje, ale nie je to správne.“ Snažil sa sám seba presvedčiť, že robí chybu, že musí prestať. Vedel že sa rúti do niečoho, čo netuší ako dopadne.
Ale nevedel jedno hlavné a podstatné. Láska je taká. Nepýta si povolenia do našich sŕdc, príde a zavrie za sebou dvere. Jednoducho je tam a keby dávala zmysel, nebolo by to ono. Tak krásne bláznivé. Nevedel, že vopred prehral boj. Boj hlavy a srdca. Srdce je v tomto vždy víťaz.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu