Naozaj mi to stálo za to? Stálo nám to za to? Teraz tu len tak tápam. Tápam v tmách. Premýšľam. Stenu stojacu oproti mne mám už dopodrobna odpozorovanú. Len čakám. Čakám na to, kedy si uvedomím to, čo už dávno viem. A možno si to neuvedomím, aby to príliš nebolelo. Prečo mi konečne nepovieš, že ma ľúbiš? Mohla by som to povedať prvá, no to by pokazilo gráciu toho slova. A predsa to možno urobím, ale také činy si žiadajú situáciu. Možno ma neľúbiš tak ako som si myslela. Ale bolí to, aj keď to nevieš. Možno to bolí viac ako ostať v tom čo nazývame vzťah. Divné slovo, keď je spájané s nami. Snažím sa pomôcť ti, ale nefunguje to. Možno si pokazený. Ja som pravdepodobne aj tak už dávno po záruke. Aspoň pre teba áno. Končím strednú a ty si ju len práve začal. Sme dva opaky, no v jednom sme si podobní. Sme komplikovaní. Jeden by povedal, že sme možno súrodenci. Na stupnici komplikovanosti nadobúdame najvyššie hodnoty. Poznáme sa. Veď predsa trávili sme spolu dlhé časy. Hlavne večery. Dá sa to vôbec nazvať časmi, keď je spoznávanie aplikované do konverzácii prostredníctvom sociálnej siete? Snáď áno. Ak nie, tak to bola strata času, ktorý je tak drahocenný. Dva roky sme si písali ako takí mantáci, kým slovo dalo slovo a konečne sme sa stretli. Teraz nadobúdam pocit, že to bola chyba pobozkať ťa a chytiť ťa za ruku. Keby to neurobím, môj život by sa vyvíjal celkom iným smerom. To čo si teraz nevážiš ty, by si pravdepodobne vážil niekto iný. Lenže ja to neľutujem. Vždy som chcela vedieť aké by to bolo byť s tebou. No priznávam, že som očakávala, že aj ty sa budeš pokúšať zachrániť mňa. Že mi o tretej nadránom zapípa smska s textom ako ti chýbam aj o takej šialenej hodine. Myslela som, že ma pozveš niekam na koncert, možno do kina, či do divadla, kde by som videla tvoje ja v obleku a ty by si videl moje ja v pekných šatách. Vždy si zvykol posielať mi tvoju tvorbu v Guitar Pro a stále to robíš. V hlave mi však tkvie myšlienka, či tie tóny a tie pocity, ktoré ťa tie tóny nútili zahrať sú city pre ňu alebo pre mňa. Občas si želám nepoznať pravdu. Vyhýbam sa jej. Bojím sa jej pozrieť priamo do očí. Mohla by ma zabiť, alebo by mi zruinovala život na dobu neurčitú. Kurevská pravda. Bolí. Bolesť nie je zlá, keď ju cítim viem, že žijem, no v poslednej dobe je jej akosi priveľa. Tá pravda s ktorou si sa mi zdôveril, keď medzi nami bolo číre priateľstvo ma teraz ubíja. Stále akosi cítim, že ľúbiš ju. Možno ľúbiš aj mňa, ale ju viac. Žijem. Klamem... nežijem, už len prežívam a snažím sa dožiť prázdnin, kedy by bol čas na to náš vzťah rozvíjať. Možno by sme sa ľúbili. Už tisíci krát ti odpúšťam. Prečo mi to ale robíš? Prečo ma držíš za ruku? Je to len preto aby si nebol sám a opustený? Veď to si nikdy nebol. Stála by som pri tebe či už ako kamarátka alebo partnerka. Bolíš. Bolíš ma a pritom neliečiš čo by si mal. Spôsobuješ ešte väčšiu spúšť. Nevidíš to? Nevidíš, že trpím? Poznáš ma vôbec? Si šťastný? Si? Žiješ a či len prežívaš?
Je mi to jedno. Ja to prežijem. Toto všetko pominie. Tieto otázky sa stratia. Nevnímam ich teraz pretože ťa tak veľmi ľúbim a neprestávam. Neprestanem.








Prestávam! Snažím sa. Pokračujem. 100 šťastných dní ako skúsim prestať ťa ľúbiť. Alebo ľúbiť menej.
Prokrastinácia milovania.

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár