nie som si s nikym v mojom okoli tak blizka aby som pred nim vedela plakat, tak isto mi je to divne, ked je vedla mna clovek, s ktorym nie som v nijakom vztahu a place. neviem reagovat, utesovat, davat rady. no, ani ja to neocakavam ale vo vnutri placem podla mna cely zivot jak chodim medzi ludmi
Som dosť citlivá, takže keď je nejaký dôvod (hádka, problemy) tak sa často rozplačem, hoci viem že to riešením nieje a že mi to vyriešiť problém nepomôže, ale tak z celej situácie mi pride smutno a už to ide ...Niekedy to vážne neviem zastaviť.
A pri filmoch a seriáloch je to samozrejmé, hlavne ked sa do nich moc vžijem a aj pri knihách občas.
Od radosti som plakala len dva krát v živote a bolo to pri takých silných okamihoch.
Kedysi som sa hanbila plakať pred priateľom a vlastne pred hocikým, ale už mi to prekáža nejako menej, hoci je mi to nepríjemné hlavne kvôli nemu.
A keď vidím plakať iných, najmä ľudí, na kt. mi záleží, tak je jasné že ma to mrzí..ale neberiem to ako nejaký prejav slabosti ani ako nič zlé za čo by mal byť človek odsudzovaný..
plačem asi často.. aj pri filmoch, spomienkach a pesničkách, keď sa pohádam s niekým na kom im záleží etc... ale aj "len tak" keď mám toho už veľa a musím to dať všetko zo seba von.
nehanbím sa za to, ale plakala som ešte len pred najlepšou kamarátkou a psom pred ostatnými by som to asi nedokázala
a keď plače niekto v mojom okolí, snažím sa ho utešiť ale najčastejšie len mlčky sedím pri ňom a dotyčný sa mi vyplakáva na rameno...
mňa dokážu rozplakať akurát rodičia. rozchod niiiič, niekto umrie, niiiič, hádam sa s rodičmi - slzy. asi preto že sa hádam nerada a akurát s rodičmi sa tomu nedá vyhnúť, čojaviem.
Naposledy som sa reálne vyrevala tak pred rokom aj niečo, keď mi taťka povedal "veď si nájdi kamarátov" akoby to bola najľahšia vec na svete a začal mi dávať normálne naozajstné návody! ako sa to robí.
Odvtedy sa veľa vecí zmenilo, kamarátov som si našla úplne ináč ako mi radil on, ale toľkokrát som sa chcela vyrevať tak ako vtedy a ono to nešlo.
A keď plače niekto blízky...fakt neviem, čo mám robiť. Závisí od toho, aký druh blízkeho a prečo plače...
Občas je dobré prečistiť slzné kanáliky, nedavno mi zomrela 2-ročná vnučka..... to nenechá nikoho bez sĺz. Aj chlapi plačú... a nie je sa za čo hanbiť...
príležitostne, dokonca v jari naschvál plačem pretože mám alergiu a potom sa mi tak super upokoja oči
a tak, neviem prečo ale na verejnosti sa nikdy nerozplačem, možno že sa hzanbím neviem, ale doma aj hej. Napríklad mne keď niekto povie že niekto zomrel vôbec ma to nerozhodí ale po čase si to začnem uvedomovať a začnem aj plakať. Nechávam to v sebe vrieť.
Nezvyknem plakat iba obcas ked je nato vazny dovod. Plakala som iba vtedy ked mi zomreli rodicia,sestra a cica. Par slz mi padne ked si zapnem pesnicku alebo pozriem fotky. Vracaju sa spet hrozne a smutne spomienky. Nehanbim sa zato,ze placem. Je to normalna vec. Ked place niekto s okolia. Snazim sa ho vzdy utesit a povedat mu,ze nie vsetko co sa zda take zle je hrozne. Snazim sa vycarit osobe usmev. A ukazat jej,ze svet je jedno carovne miesto. A patri iba najsilnejsim. Pretoze iba najsilnejsi a dotkne svojich snov.
Ale zvycajne sa riadim vetou: ''Silne zeny neplacu,oni sa pomstia.''
Plač je podľa mňa príliš intímny, preto nedokážem plakať pred ostatnými ľuďmi. A nehanbím sa za to, že plačem. Niekedy je toho na človek priveľa aby to zo sebou dokázal niesť, a plač je jednou z najlepších ciest ako to dostať von. A keď plače niekto z mojich priateľov, snažím sa ho/ju rozveseliť, aj keď viem, že je to len na chvíľu, lebo si stojím za tým, že len plač dokáže prečistiť dušu
Ja som sa kedysi vedela vždy tak fajne vyplakať, keď ma niečo trápilo, len tak som si sama pre seba revala v izbe a potom to bolo všetko oukej... Teraz mi to už akosi nejde, nedokážem to a neviem prečo, dosť ma to sere, lebo len tak som zo seba vedela všetko to napätie a stres odplaviť, teraz viem plakať tak vnútri, ale vôbec sa neviem donútiť aby mi tiekli slzy... Rozplačem sa pri nejakej hádke s rodičmi alebo tak, ale že by som sa proste vyrevala to mi už nejde.
A filmy a podobné veci, pri tom mi dokáže prísť nenormálne smutno ale nikdy ma to nerozplakalo, ani žiadne relácie typu Modré z neba, ani správy o tisíckach mŕtvych, ani keď hrozilo, že nám zomrie zajac, takéto veci ma proste ešte nikdy nerozplakali. Myslím, že som neplakala ani na prababkinom pohrebe, ale to som bola malá tak som to moc nechápala.
Ale viem, že proste sú situácie, ktoré by ma zaručene rozrevali, keby mi niekto oznámil, že mi brata odviezli do nemocnice, že kamarátka mala autohaváriu, proste asi ma vedia rozplakať len veci, ktoré sa týkajú mňa.
-Priležitostne (film, spomienky, hudba, vtip, radosť, vietor(ked mi fuka do tvare)....)
Hanbíte sa za tento prejav citu?
Ako vnímate plač svojho blízkeho okolia? (kamaráti, rodina...)
Keď mám problém, taký ozajstný, tak niekedy plačem bez toho, aby som si to uvedomovala, nesnažím sa to zastaviť, keď mi to je proste ľúto alebo prežívam niečo dojemné a silné, aj vtedy. Nehanbím sa za to, čo je prirodzené, nemám problém plakať, keď človek alebo spoločnosť, ktorá je pri mne, tomu rozumie.
Keď je niečo vo väčšej spoločnosti, napríklad film, rozlúčka dajme tomu so školou, s nejakou akciou, odovzdávanie cien atď, to mám taký herecko-moderátoský blok, že si proste vždy zachovám vážnu tvár...ale tak, záleží od situácie.
Keď (by)som sa pobila, vtedy (by)som volila skôr cestu tvrdosti a nepoddajnosti, proste vedela by som si predstaviť, že nadávam ako pohan, alebo nehovorím nič, ale neviem, či by som vedela plakať...ale zas, keby už to so mnou bolo strašne zle, tak je to zas o tom, to by som sa neubránila.
A inak mám pekný článok o tom prečo ženy plačú, teraz som si spomenula
nikdy som nezvykol plakat. mam nizke EQ a vobec nemam taku potrebu. v mojom okoli ludia tiez nezvyknu plakat. asi by mi aj vadilo, keby placu predo mnou.
kedysi som plakala keď na mňa kričali rodičia, ked som chcela alebo som bola smutné, keď mi ublížil On, pri dojemných alebo smutných filmoch či knihách, dokonca aj pri niektorých piesňach
kedysi som si schuti poplakal na smutnych udalostiach, ale teraz som sa kvoli ludom stal bezcitny, teda mam city, ale iba na veci, co sa tykaju mna...nezatazujem sa uz problemami ostatnych, lebo nikto sa nezatazuje mojimi problemami...a komu sa to nepaci, nech sa do mna pusti!
Niekedy mi tecu slzy, ked ma nieco dojme, pripadne ked som sklamana, a za to sa nehanbim..
ale taky ten plac ked sa idem zadrhnut a dusim sa vlastnymi slzami a neviem dychat poriadne, vtedy chcem byt sama a to som uz davno nezazila, a dufam, ze este dlho na to nebudem mat dovod..
Som veľmi citlivý človek, tak ma dokáže všeličo rozplakať, ale asi najviac stavy v blízkej rodine a potom najmä tie keď "som bola dlho silná" a potom revem a neviem to zastaviť... A viem si poplakať aj pri filmoch, niekedy aj pri hudbe. Na štastie mám aj také stvy kedy plačem od smiechu
Či sa hanbím tak to záleží od toho, že kto ma vidí plakať, ale pred neznámymi a menej známymi sa hanbím plakať, lebo nechápu prečo a ja im to nechcem vysvetľovať.
A keď pri mne niekto plače, tak neviem ako sa zachovať, tiež to záleží od toho, že kto to je...
Poslednych 10 rokov placem len ked mi niekto zomrie, alebo sa rozidem (alebo to vyzera na rozchod a vedu sa take tie predrozchodove debaty). Cize to bolo mozno tak 5-10x.
Pri filmoch som este neplakal, ale slzy sa mi tisli do oci. Napriklad pri korejskych romantikach (kde placu strasne krasne, nezne, mile zeny), alebo pri totalne genialnych filmoch typu Shawshank Redemption. Inak nie.
Hej hanbim sa.
Neznasam ked ludia okolo mna placu. Neviem ako reagovat, tak len objimem a tam to aj konci.
keď som bola malá/menšia tak som plakala za každú hovadinu; teraz som síce ešte stále pomerne citlivá a emocionálne nestála osoba, ale už to nie je také zlé a snažím sa brať veci s väčším kľudom..
a mne nevadí plakať pred nikým, to je moja vec. a takisto mi nevadí, keď niekto plače predo mnou
mám také prekliatie,že neviem plakať. teda viem,ale stava sa mi to raz za rok. doslova. blbé,lebo ked mam v sebe napatie,tak sa z neho neviem ani len vyplakat
a za slzy by som sa asi nehanbila..alebo co ja viem
od stastia ale zvyknem slzit alebo ked sa velmi smejem
a u druhých-nepride mi to trápne ani ako prejav slabosti. beriem to ako ich sposob ventilu
plačem, keď mám problémy, som osamelá alebo zúfalá alebo si spomeniem na pár zlých udalostí vo svojom živote a tak sa to vo mne nejako nahromadí a potom plačem, ale nikdy som neplakala na verejnosti, ja vždy plačem len keď som sama doma zahádzaná vankúšmi
placem, niekedy z toho, ze mam v praci toho neskutocne vela a ide mi prasknut hlava a vali sa na mna stres, niekedy od stastia, romanticke filmy, cibula atd. a ked place niekto druhy placem s nim.
Hej... plačem často, dosť vecí mi lezie na nervy, neviem sa vyrovnať so smutnými koncami a so smrťou, s tým, keď sa človek snaží a nič z toho nie je....
plačem hocikedy, ale vždy ma taká melancholická nálada chytí v autobuse alebo vo vlaku keď cestujem dlhšiu dobu sama a hlavne cez miesta, z ktorých mám už iba spomienky... no a potom aj od hnevu, keď je toho na mňa veľa, pre lásku... no väčšinou sa mi to všetko spojí dokopy a už ani neviem, pre čo som vlastne začala plakať, plačem pre všetko potom už
nikto z Vás nemá dôvod byť eštastný preto že nemá to či ono, alebo ten či henten či tá alebo "to" ho nemá rado - to všetko vaše malicherné ego bledne bezvýznamnosťou vedľa skutočných problémov slepého človeka napríklad. Ste štastný že žijete a kašlite na nepodstatné materiálno.
ja mám v sebe taký blok, že sa nedokážem pred ľuďmi rozplakať... je to proste tak vo mne, hanbím sa za to, nie žeby som to považovala za prejav slabosti, ale nejde to, je mi to hrozne blbé... ale keď som sama, tak sa vyplačem, a o filmoch ani nehovorím, aká som pri nich precitlivená (ale musím ich pozerať sama . Akurát nedávno sa mi stalo, keď sme sa dosť hádali s priateľom a on mi povedal niečo dosť nepríjemné, že mne sa roztriasol hlas, nahrnuli sa mi neskutočné slzy do očí a pustila som rev rovno pred ním... vtedy som to fakt neudržala... a hanbila som sa ako sviňa, lebo na mňa divne zazeral a videla som, že ho to prekvapilo... presne pre tieto pohľady to neznášam...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
102 komentov
A nehanbila som sa nikdy zato myslím že je to lepšie ako dusiť to v sebe.
Rovnako ako vlastný niekedy to prežívam aj za nich.
nehanbím, ľudia z okolia si zvykli
keď plače niekto iný, tak revem s ním
Nehanbim sa
A ked place niekto moj blizky tak neviem co mam robit je mi ho luto a casto mi je potom tiez do placu
A keď mi plačkaju blizki, tak ma to dosť ubija a podporim ich len svojou pritomnosťou [bez slov najlepšie] alebo bulim s nimi. Ale inak som vesela
A pri filmoch a seriáloch je to samozrejmé, hlavne ked sa do nich moc vžijem a aj pri knihách občas.
Od radosti som plakala len dva krát v živote a bolo to pri takých silných okamihoch.
Kedysi som sa hanbila plakať pred priateľom a vlastne pred hocikým, ale už mi to prekáža nejako menej, hoci je mi to nepríjemné hlavne kvôli nemu.
A keď vidím plakať iných, najmä ľudí, na kt. mi záleží, tak je jasné že ma to mrzí..ale neberiem to ako nejaký prejav slabosti ani ako nič zlé za čo by mal byť človek odsudzovaný..
Hanbim sa za to podla situacie...
A samozrejme ak niekto place pri mne tak sa snazim utesit alebo aspon ponuknut rameno na vyplakanie
a blizke okolie plakat nevidim, ani oni mna
nehanbím sa za to, ale plakala som ešte len pred najlepšou kamarátkou a psom pred ostatnými by som to asi nedokázala
a keď plače niekto v mojom okolí, snažím sa ho utešiť ale najčastejšie len mlčky sedím pri ňom a dotyčný sa mi vyplakáva na rameno...
Naposledy som sa reálne vyrevala tak pred rokom aj niečo, keď mi taťka povedal "veď si nájdi kamarátov" akoby to bola najľahšia vec na svete a začal mi dávať normálne naozajstné návody! ako sa to robí.
Odvtedy sa veľa vecí zmenilo, kamarátov som si našla úplne ináč ako mi radil on, ale toľkokrát som sa chcela vyrevať tak ako vtedy a ono to nešlo.
A keď plače niekto blízky...fakt neviem, čo mám robiť. Závisí od toho, aký druh blízkeho a prečo plače...
a nemám rada, keď ľudia plačú predo mnou, lebo nikdy neviem, čo im mám na to povedať
a tak, neviem prečo ale na verejnosti sa nikdy nerozplačem, možno že sa hzanbím neviem, ale doma aj hej. Napríklad mne keď niekto povie že niekto zomrel vôbec ma to nerozhodí ale po čase si to začnem uvedomovať a začnem aj plakať. Nechávam to v sebe vrieť.
Ale zvycajne sa riadim vetou: ''Silne zeny neplacu,oni sa pomstia.''
A filmy a podobné veci, pri tom mi dokáže prísť nenormálne smutno ale nikdy ma to nerozplakalo, ani žiadne relácie typu Modré z neba, ani správy o tisíckach mŕtvych, ani keď hrozilo, že nám zomrie zajac, takéto veci ma proste ešte nikdy nerozplakali. Myslím, že som neplakala ani na prababkinom pohrebe, ale to som bola malá tak som to moc nechápala.
Ale viem, že proste sú situácie, ktoré by ma zaručene rozrevali, keby mi niekto oznámil, že mi brata odviezli do nemocnice, že kamarátka mala autohaváriu, proste asi ma vedia rozplakať len veci, ktoré sa týkajú mňa.
Hej, som egoista. No a čo.
A nie ja nezvyknem plakať. Ja v sebe takéto stavy dusím
Keď nemám chuť plakať, píšem blogy. A vtedy to začne.
Nehanbím sa za svoje emocionálne prejavy, pretože nemôžem za to, ako som bol stvorený. A plačem len pri veľmi dojímavých filmoch.
Ako vnímam? Je mi smutno. Snažím sa dostať z druhého človeka, čo sa stalo, poradiť mu a postaviť ho na nohy.
Nemám rada, keď plače niekto z rodiny - neviem ho upokojiť.
-Priležitostne (film, spomienky, hudba, vtip, radosť, vietor(ked mi fuka do tvare)....)
Hanbíte sa za tento prejav citu?
Ako vnímate plač svojho blízkeho okolia? (kamaráti, rodina...)
Keď mám problém, taký ozajstný, tak niekedy plačem bez toho, aby som si to uvedomovala, nesnažím sa to zastaviť, keď mi to je proste ľúto alebo prežívam niečo dojemné a silné, aj vtedy. Nehanbím sa za to, čo je prirodzené, nemám problém plakať, keď človek alebo spoločnosť, ktorá je pri mne, tomu rozumie.
Keď je niečo vo väčšej spoločnosti, napríklad film, rozlúčka dajme tomu so školou, s nejakou akciou, odovzdávanie cien atď, to mám taký herecko-moderátoský blok, že si proste vždy zachovám vážnu tvár...ale tak, záleží od situácie.
Keď (by)som sa pobila, vtedy (by)som volila skôr cestu tvrdosti a nepoddajnosti, proste vedela by som si predstaviť, že nadávam ako pohan, alebo nehovorím nič, ale neviem, či by som vedela plakať...ale zas, keby už to so mnou bolo strašne zle, tak je to zas o tom, to by som sa neubránila.
A inak mám pekný článok o tom prečo ženy plačú, teraz som si spomenula
nehanbim sa za to...
Nemám to rada, ja plačem aj keď ma niečo rozčúli a proste.... nerada plačem na verejnosti, ale neviem to zastaviť.
Ale zas, pri filmoch, seriáloch (a knihách!) plačem rada!
Hej, hej.
Je mi to trápne. Akože mi, lebo neviem dobre reagovať na to.
Ale to bolo preto, lebo Amy a Rory sú preč .
teraz revem furt, dnes som ešte neprestaal
Inak 0 bodov emócií....
a blízke okolie nevidím plakať......
ale taky ten plac ked sa idem zadrhnut a dusim sa vlastnymi slzami a neviem dychat poriadne, vtedy chcem byt sama a to som uz davno nezazila, a dufam, ze este dlho na to nebudem mat dovod..
Či sa hanbím tak to záleží od toho, že kto ma vidí plakať, ale pred neznámymi a menej známymi sa hanbím plakať, lebo nechápu prečo a ja im to nechcem vysvetľovať.
A keď pri mne niekto plače, tak neviem ako sa zachovať, tiež to záleží od toho, že kto to je...
Pri filmoch som este neplakal, ale slzy sa mi tisli do oci. Napriklad pri korejskych romantikach (kde placu strasne krasne, nezne, mile zeny), alebo pri totalne genialnych filmoch typu Shawshank Redemption. Inak nie.
Hej hanbim sa.
Neznasam ked ludia okolo mna placu. Neviem ako reagovat, tak len objimem a tam to aj konci.
a mne nevadí plakať pred nikým, to je moja vec. a takisto mi nevadí, keď niekto plače predo mnou
a za slzy by som sa asi nehanbila..alebo co ja viem
od stastia ale zvyknem slzit alebo ked sa velmi smejem
a u druhých-nepride mi to trápne ani ako prejav slabosti. beriem to ako ich sposob ventilu
@nicolkaa ani pred frajirom?
a dôvody by som zhrnula ako prejav hnevu a hormóny, aspoň vo väčšine prípadov je to jedno z toho
a nehanbim sa za to, kedze to nikto nevie
(Okrem krájania cibule a vetra, ako si spomenul.)
Ale inak nie - nemám na to povahu
a tiež viem plakať pri filmoch, ale to mi len také slzičky tečú, to nie je plač...
a viem sa rozplakať od radosti, vo veľmi emocionálne nabitých situáciách, v ktorých by sa láska dala krájať...
a aj keď mi vietor fúka do očí
a nemáme sa prečo hanbiť