V strede vetra náhle sa krútiaceho v kruhovej podobe sa po čiastočkách zmaterializovala postava a vydala sa pozemkami krokom, akoby jej celé miesto patrilo.
Z Hagridovej chatrče sa na priestranstvo pred zakázaným lesom vylievali zvuky, dychčanie a stlmene sa citoslovcia lásky strácali bez ozveny v korunách stromov tajomného hvozdu. V okne bolo videť nedbalo zatiahnutý záves a okuliare prehodené cez mriežku okna, kam ich majiteľ zvykol pri návšteve odložiť. Verný Tesák cítil emócie svojho pána a trel sa o rastliny v záhrade.
Viac oči neznámeho návštevníka nezbadali, než ich odvrátil v smere uzučkej cestičky vlečúcej sa pomedzi storočné borovice a topole a ich tiene. Ako vždy prichádzal nespoznaný a nevítaný a to bolo dobre, lebo v pätách mu vždy šlo násilie, sex a smrť. Túto noc taktiež mali jeho úmysly ďaleko k nehe.
Minul odbočku, ktorá by jeho kroky doviedla k domovu centaurov a jeho pohyb mieril hlbšie, ďalej, na koniec lesa, do časti, kam sa málokto odvážil. No on pokračoval ďalej a jeho chôdza bola bez manévrov v tejto spletitej geografii. Železná sebaistota poháňala jeho pokrok v šíriacej sa aure ticha, ktorej bol zdrojom. Každý krok, ktorý spravil, vydal zapraskanie vetvičiek skliesnených pod váhou jeho tela a ako ostatné zvuky v okolí postavy strácali svoju znelosť, pripomínala jeho cesta tikanie nástenných hodín.
V hypnotickom pohybe prekonával prekážky medzi sebou a svojim cieľom a v jeho hlave sa miešali spomienky s prítomnosťou.
Jeho prvé návštevy. Býval mladý, neskrotný a arogantný. Krutý. A nesmelý. Keď prvýkrát odišiel z miesta, na ktoré mieril práve teraz, mal v pocitoch a zmysloch chaos ako dovtedy nikdy v živote. Vypol a ležal v posteli s končatinami pohodenými cez okraje, ich existencia nepodstatná; celá jeho pozornosť bola zovretá v nedávnej minulosti a zameraná do jeho vnútra. Letel vesmírom v krúživom smere dohora, oči privreté... jeho bielka vyvalené.
Videl planéty, hviezdy a galaxie, celé systémy ho míňali na jeho duchovnej ceste a on si premieľal chuť večnosti na jazyku. Jeho rovnovážne centrum bolo v zmätku z informácií, ktoré doň prúdili, tie, ktoré jeho telo ochablo ležiace v záhyboch periny nepotvrdzovalo. Keď sa na druhé ráno zobudil v rovnakej polohe a placho sa nadýchol, vedel, že jeho život už nikdy nebude, ako predtým.
Dnes sa to všetko skončí.
Konečne po dlhých minútach ticha prebehla v jeho blízkosti korunami veverička a on sa obzrel. V pohybe pod jeho kapucňou boli vidieť len dve zreničky v prítmí hory a pripomínali podhovasté, štíhle zreničky hada.
Okrem jedného vystrašeného cicavca zbadali tieto oči aj prvé náznaky pavučín a ich spletencov, znamenie, že jeho cieľ sa blíži a rovnako sa blíži aj jeho uspokojenie. Naposledy tu bol pred troma týždňami a to napätie, ktoré v ňom vznikalo, nemohol už ani sekundu naviac vydržať. Vztýčený zastal v hniezde akromantúl. Pomaly si zložil kapucňu a s opovrhnutím sa Voldemort pozeral po mieste, ktoré videl.
„Aragog!“ zvolal svojim vysokým, chladným hlasom. Čakal.
Prešla chvíľa a jeho výzva sa dočkala odozvy vo forme veľkého, starého pavúka. Položil svoje ruky na jeho hryzadlá a po prvý krát od začiatku jeho púte z neho vyžarovala iná emócia, ako chlad.
Bola to neha.
V očiach prastarej akromantuly zračilo veľa pocitov naraz. Očakávanie. Vzrušenie. Oddanosť. Láska.
Dvojica sa pomaly presunula na najstrašidelnejšie miesto v lese, do srdca pavúčieho teritória. Znovu bolo vidieť mesačné lúče svietiace na ich miestečko a svätojánske mušky blikali v diaľke. S perleťou v očiach a zadržiavaným dychom sklonil Voldemort paličku tak nízko, ako potreboval a Zakázaným Lesom sa rozľahol šepot.
„Engorgio!“
Kusadlá akromantuly sa jemne zovrely okolo údu a začali ním pohybovať hore a dole, vstrekujúc jemné množstvá jedu. Nádychy vysokej postavy stále zrýchľovali, než sa jeho telo naplo a napätie z neho uniklo von. Jeho zreničky znovu zmizli pod viečkami a v očiach mal len bielko, zachytený v extáze vnemov.
Sklonil sa a pobozkal Aragoga na chrbát. Ležali spolu v objatí na kameni a sledovali mesiac. Vymieňali si pohľady a čas sa zdal byť nezmyselný.
Po chvíli, alebo večnosti, začal Pán Temnoty pomaly hladiť Pána pavúkov po tele a začal meniť podobu. Vlnovky a obrazce magickej energie sa točili okolo jeho tela, než pred Aragogom stála obrovská samička akromantuly s poblednutými desiatkami očí. Spomínali, ako prvý krát s Aragogom rozmnožili kedysi dávno svoje potomstvo.
Začali sa páriť a Voldemort vedel, že dnes sa stane to, čo päťdesiat dlhých rokov odkladal.
Malý samec sa prisal k obrovskej samičke a po chvíli sa na ňu vrhol ako zajac a vnikol do nej. Jeho bruško kmitalo sem a tam, v horúčke, ktorá ich zachvátila, zatiaľ čo samička ležala na chrbte v stielke z pavučiny a nechala sa uspokojovať. Sexuálna sila praskala vo vzduchu a samčekovo telo sa začalo rozmazávať. Ich kusadlá sa zakliesnili a ich nožičky sa zovreli jeden okolo druhého. V jeden moment samček zastavil a jeho genetická informácia vstrekla medzi samičkine vajíčka.
Miloval som ťa, pomyslel si Voldemort a zovrel svoje kusadlá okolo Aragogovej hlavy.
Láska...
Bol si môj prvý.
...a navždy budeš, zosilnil svoje zovretie.
Nečujne na neho hľadeli Aragogove nemé oči.
Ostaneš v mojich spomienkach navždy...
Aragogova hlava spadla a kotúľajúc sa dorazila k neďalekému stromu.
A samičku odnášala do stratena melanchólia akromantúl.
***
Prešiel čas a až neskôr sa niesla vysoká postava smerom späť kľukatými uličkami Zakázaného lesa. Cítila smútok, nostalgiu. Cítila žeravý, neľútostný hnev, hnev na prírodu, ktorý jej zvieral hruď a ktorý si musela - prahla po tom - vybiť.
Vtom zastavil všetky svoje pohyby a pohľad sa mu znovu zalial perleťou. V prachu temného lesa osvetľovali mesačné lúče medzi ihličiami čistinku s melancholicky prešľapujúcim kentaurom.
„Nehýb sa!“ vyšľahol červený záblesk.
Chvíľu bolo ticho a potom sa Zakázaným Lesom znovu ozval šepot.
„Engorgio!“
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Tohto zvera údajne vyšľachtili čarodejníci, možno s cieľom, aby strážil čarodejnícke obydlia alebo poklady, ako to u príšer vytvorených čarami býva* . Napriek vysokej, takmer ľudskej inteligencii acromantulu nemožno vycvičiť a je veľmi nebezpečná pre čarodejníkov i pre muklov.
Acromantula je obludný pavúk s ôsmimi očami, vie rozprávať ľudskou rečou, pochádza z nepreniknuteľných džunglí Bornea. K jeho charakteristickým znakom patria husté čierne chlpy, ktoré mu pokrývajú celé telo, rozpätie nôh dosahujúce až päť metrov, čeľuste, ktorými acromantula hlasno cvaká, keď je rozrušená alebo nahnevaná, a jedovaté výlučky. Acromantula je mäsožravá a uprednostňuje veľkú korisť. Na zemi tká siete v tvare kupoly. Samica je väčšia ako samec a naraz môže naklásť až sto vajíčok. Sú mäkké a biele a dosahujú veľkosť plážovej lopty. Mladé sa z nich vyliahnu za šesť až osem týždňov. Oddelenie pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov definovalo vajíčka acromantuly ako nepredajný tovar kategórie A, čo znamená, že za ich dovoz alebo predaj sa udeľujú vysoké pokuty.
Tohto zvera údajne vyšľachtili čarodejníci, možno s cieľom, aby strážil čarodejnícke obydlia alebo poklady, ako to u príšer vytvorených čarami býva* . Napriek vysokej, takmer ľudskej inteligencii acromantulu nemožno vycvičiť a je veľmi nebezpečná pre čarodejníkov i pre muklov.
Acromantula je obludný pavúk s ôsmimi očami, vie rozprávať ľudskou rečou, pochádza z nepreniknuteľných džunglí Bornea. K jeho charakteristickým znakom patria husté čierne chlpy, ktoré mu pokrývajú celé telo, rozpätie nôh dosahujúce až päť metrov, čeľuste, ktorými acromantula hlasno cvaká, keď je rozrušená alebo nahnevaná, a jedovaté výlučky. Acromantula je mäsožravá a uprednostňuje veľkú korisť. Na zemi tká siete v tvare kupoly. Samica je väčšia ako samec a naraz môže naklásť až sto vajíčok. Sú mäkké a biele a dosahujú veľkosť plážovej lopty. Mladé sa z nich vyliahnu za šesť až osem týždňov. Oddelenie pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov definovalo vajíčka acromantuly ako nepredajný tovar kategórie A, čo znamená, že za ich dovoz alebo predaj sa udeľujú vysoké pokuty.
Tohto zvera údajne vyšľachtili čarodejníci, možno s cieľom, aby strážil čarodejnícke obydlia alebo poklady, ako to u príšer vytvorených čarami býva* . Napriek vysokej, takmer ľudskej inteligencii acromantulu nemožno vycvičiť a je veľmi nebezpečná pre čarodejníkov i pre muklov.
Acromantula je obludný pavúk s ôsmimi očami, vie rozprávať ľudskou rečou, pochádza z nepreniknuteľných džunglí Bornea. K jeho charakteristickým znakom patria husté čierne chlpy, ktoré mu pokrývajú celé telo, rozpätie nôh dosahujúce až päť metrov, čeľuste, ktorými acromantula hlasno cvaká, keď je rozrušená alebo nahnevaná, a jedovaté výlučky. Acromantula je mäsožravá a uprednostňuje veľkú korisť. Na zemi tká siete v tvare kupoly. Samica je väčšia ako samec a naraz môže naklásť až sto vajíčok. Sú mäkké a biele a dosahujú veľkosť plážovej lopty. Mladé sa z nich vyliahnu za šesť až osem týždňov. Oddelenie pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov definovalo vajíčka acromantuly ako nepredajný tovar kategórie A, čo znamená, že za ich dovoz alebo predaj sa udeľujú vysoké pokuty.
Tohto zvera údajne vyšľachtili čarodejníci, možno s cieľom, aby strážil čarodejnícke obydlia alebo poklady, ako to u príšer vytvorených čarami býva* . Napriek vysokej, takmer ľudskej inteligencii acromantulu nemožno vycvičiť a je veľmi nebezpečná pre čarodejníkov i pre muklov.