Krv. V ústach cítiť jej mierne sladkastú chuť. Na zemi je šesť kvapiek. Svetlo, ktoré na ne dopadá cez škáry v žalúziách, z nich robí šesť neforemných kruhov. Chameleón spokojne sedí n gauči. Okolo úst má krvavú stopu. Zazerá na mňa. Akoby som bola za to vinná ja. Veď on ma pohrýzol. Odgúľal okom, tvári sa, že tu nie je. To robí zakaždým, keď sa urazí. Mám chuť ho kusnúť tiež. Idem si obviazať prst. Ešte pozriem na tú zelenú potvoru. Zas ma pozoruje. Jódová tinktúra je asi z čias našich starých mám, ale pomôže. Nemotorne otáčam uzáverom, keď v zrkadle zbadám jeho hlavu. Zas na mňa zazerá. „na čo za mnou chodíš?“ vyprskne zo mňa. Z trucu iba obráti okom, akoby sa chcel vztiahnuť. Lejem si tinktúru na palec, štípe to a atak si radšej hryziem do pery. Chameleón zatiaľ prelieza zo stojanu na uteráky na mňa. Snaží sa to robiť nenápadne, ale za tie mesiace už poznám jeho triky. Pomalé váhavé pohyby, akoby povrch, po ktorom sa pohybuje, bol horúci. Ťahám cez palec obväz a potvora mi už sedí na pleci. Má ešte tú drzosť vyliezť na mňa. Ani som naňho nepozrela. Dokončila posledné úpravy ma novej vyzáži mojej ľavej ruky a šla z kúpelne. Potvora sa stále drží na mojom pleci a vo vlasoch. Pomaly ho stiahnem zo seba na gauč, kde si predtým polihoval. Keď zbadá klietku, ktorú naňho ťahám, nahodí až chorobne zelenú farbu. Je skutočne vtipný, ale musí do nej. Napchám ho tam a zavriem dvierka. Jedným okom zazerá na mňa, dá sa slovami citovať ten pohľad: „Veď nič zlé som nespravil. Prečo ideme k veterinárovi?“ nachvíľu sa celý otočí, aby som ho nevidela. Potom pribehne k mriežke s panikou v očiach: „Ty ma chceš dať utratiť?!“ Meravo na mňa hľadí pokiaľ sa obliekam. Celú cestu k veterinárovi sa krčí v zadnej časti klietky. Bojí sa atak mu treba. V čakárni nikto nie je atak idem rovno do ordinácie. Tetuška v bielom plášti vyzerá komicky, keď sa moju potvoru snaží dostať z jeho skrýše. „A, čo sa vlastne stalo?“ a nahodí víťazoslávny výraz, keď ho chytí za chvost. „Kusol ma“ ukážem na palec, „oco mi hovoril, že už o tom počul, ale doteraz som tomu neverila, že je niečoho takého schopný.“ „Pozriem sa naňho, ale najskôr sa mu len niečo nepáčilo. Nezvyknú hrýzť...“ Po chvíli boja doktorky a potvory, vyhráva tetuška. Zasvieti mu párkrát do očí, robí s ním divne pohyby a nakoniec konštatuj, že to bol len emocionálne rozrušený, ináč je v poriadku. Sám si vlezie do klietky, uzavriem ju, poďakujem, zaplatím a opúšťam múry zvieracej kliniky. Cestou späť už sa smelšie pozerá na svet. Dokonca sa drží mriežky na dvierkach, akoby už chcel ísť von. Doma mu ju otvorím, pozerám naňho. Vylezie a smeruje rovno ku mne. Zastaví pár centimetrov pred mojimi nohami a pozerá na mňa. Po malom geste, ktorým mu naznačím, že môže, šplhá sa mi po nohách. Spokojne sa na mne uvelebí. Už i kvapky krvi, ktoré som zabudla strieť z podlahy, vybledli.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
